moonySK - @ 12.07.2011 | #

IN ROCK.

Áno. Pravdu vám poviem, áno. Teraz je ten okamžik, keď prišiel na rad album, na ktorý som nenachádzal slová a ešte teraz s tým mám problém. No nehovorte mi, že na tejto LP sa dá privrieť kritické oko 14 ročného fagana, pre ktorý je tento album svätý grál hard rocku. Upozornenie: ak nechcete čítať niečo, čo tu už na 100% odznelo, nepokračujte.

Úvodná strhujúca Speed King ma pritlačila do stoličky v prvých sekundách, pravda, taká spúšť pritlačí aj toho najväčšieho odporcu tejto kapely. Geniálne živočíšne Ritchieho sólo, nekončiaca Paiceova rytmika a typický Gillianov energický spev. Ale, znenazdajky sa končí a prichádza na rad ďalšia vypalovačka Bloodsucker, ktorú s veľkými problémami odspieval o celých 28 rokov neskôr ten istý spevák na albume Abandon (nerátane koncertných verzií Child in Time, Hard Lovin Man a Speed King, pri ktorých bol na tom Gillan takisto). Ďalšia pieseň, bože, čo ja mám na ňu povedať, bože prosím vnukni nápad...aha - http://www.youtube.com/watch?v=NAAMKOLIM8s ! To je všetko, na čo sa ten malý obdivovateľ zmôže...A, predsa ma napadne jedna veta - pre mňa najväčší hymnus 70. rokov vôbec. Počkajte, predýchavam...

Flight of the Rat, alebo svižný riff ktorý opakovane tlačí moje veľké drevené reproduktory z poličiek smerom nadol, ktorý ukončí nič iné, ako vhodný bubenícky epilóg Iana Paicea. Ďalej prichádzajú dve geniálne piesne, Into the Fire, ktorú neskutočne milujem pre jej hitovú ambíciu, a pravdupovediac, keby som dostal otázku, že keby nevznikol singel Black Night a bolo by na mne vybrať vhodnú A-Stranu, bola by to táto pieseň, ktorá by prezentovala album v rádiách, a Living Wreck, ktorú obdivujem pre jej odvahu stáť medzi dvomi absolútnymi piesňami, pretože by som na nej pár vecí zmenil. No a nakoniec prichádza najgeniálnejší koniec albumov Deep Purple (ak som si všimol, až na pár výnimiek nevybrali práve hudobníci vhodné outrá LP) - HARD LOVIN MAAAAAAAAAAAAAAAN!!!!!!!!!! Energická pieseň, ktorá absolútne vystihuje vtedajšiu atmosféru (či už štúdiovú alebo koncertnú) Deep Purple, s geniálnym Ritchovym sólom, ktoré dostáva až taký priestor, že počas sóla ostatné nástroje dostali fadeout a perfektným tempom Gloverovej basy a Paiceových Ludwigov sa táto pieseň stáva geniálnym záverom najgeniálnejšieho albumu Deep Purple s najgeniálnejšou zostavou za najgeniálnejšími nástrojmi.

Oh c´mon -

7,5

PaloM @ 12.07.2011 19:01:30 | #
ÁÁÁMÉÉÉN ! Je to presne tak.

Opakujem sa, no musím povedať, že máš bohovské šťastie, v akej dobe objavuješ muziku. Všetko sa dá kúpiť, stiahnúť, vypočuť.

Keď som kúpil Yugo LP na študentskej burze, stúplo mi riadne sebavedomie, lebo vtedy hocikto v okruhu tú platňu nemal. A keď som si ju pustil, tak som myslel, že ma šľak trafí. Cítil som sa odrbaný, že mi predali zodratú, obohratú platňu. Až po vyše 20 rokoch som sa dočítal, že tak znie originálna nahrávka, lebo jedným z kritérii v štúdiu bolo, aby ručička úrovne záznamu lietala v červenom poli.

LONG LIVE ROCK 'N'ROLL !!