Reakce na recenzi:

Brano - @ 04.06.2009

Za boľševika mi hudobné novinky zo slobodného sveta sprostredkoval najmä rakúsky rozhlas Ö3. Neskôr, koncom osemdesiatych rokov, keď v Maďarsku nastalo uvoľnenie som tiež počúval aj hudobné vysielanie rádia Petöffi. Nejako tak koncom septembra 1989 som v jeden večer ako obvykle mal naladených rakúšanov a reláciu Trefpunkt Ö3 s Udom Hubberom, ktorý do éteru pustil horúcu novinku formácie ABWH Brother of mine. Táto skladba mi okamžite učarovala. Zaryla sa mi hlboko do najtajomnejších zákutí podvedomia. Nahral som si ju na kazetu a opakovane počúval. Celé dni mi hrala v hlave, najmä ten nádherne povznášajúci refrén. Brother of mine v skrátenej singlovej verzii dokonca bodovala aj v rakúskej hitparáde medzi vtedajšími popovými a teenegerskými hviezdami. Ach, to boli časy... Neskôr som si kúpil cd s typickým obalom od Rogera Deana. Od úvodnej Themes mi bolo hneď jasné, kto bude hrať prvé "husle", v tomto prípade klávesy :-). Predsa Rick Wakeman. Takmer všade dominuje jeho keyboard. Celá platňa je v podstate fajn, rozhodne sa jedná o nadpriemer a dovolím si povedať, že je to najlepší počin z tvorivej dielne skupiny Yes v osemdesiatych rokoch. Najmä už spomenutá Brother of mine a predposledná skladba Order of the universe sú skutočne vynikajúce. Avšak je tu jedna vec, ktorá celkový dojem z tohto albumu dosť zráža. A to je skladba Teakbois. Pôsobí totiž ako päsť na oko. Neviem pochopiť odrazu tú silenú bujarú veselosť v štýle samby. Stačí, aby si človek privrel oči a hneď sa vidí niekde na gýčovom karnevale v Riu. Pre takéto úlety teda nemám pochopenie! Yesákom sa bohužial podarila ešte jedna takáto "hrúza" o desať rokov neskôr na albume The ladder (Lighting strikes). Keby nebolo Teakbois-u, tak by som album ohodnotil plným počtom hviezd, takto sa musia páni uspokojiť len so štyrmi.:-)