Reakce na recenzi:

Adam6 - @ 12.11.2016

Dream Theater to je moja srdcovka. Vôbec prvá kapela ktorá hrá progresívný meatal, ktorú som počul a tým pádom som aj vďaka DT začal postupne počúvať aj starý dobrý rock zo 70-tých rokov. Čo sa týka kapiel ktoré vznikali hlavne v 90-tých rokoch a snažili sa nadviazať práve na progresívny rock, tak Dream Theater u mňa nemá konkurenciu.

Avšak, aj keď mi ich tvorba príde vynikajúca a veľmi ustálená, kontrastom toho je ich hneď prvý album s názvom When Dream And Day Unite, ktorý nie je žiadna sláva. Predsa len sa páni ešte len akoby hľadali. Ešte neboli úplne muzikantsky vyzretí.

Na albume sa nachádzajú veľmi dobré, priemerné a aj zbytočné skladby. Medzi veľmi dobré patria: prvá Fortune In Lies, ktorá ma dostala svojím nástupom, potom inštrumentálka Ytse Jam, kde sa páni trochu vyšantili a ukázali čo všetko vedia zahrať a v neposlednom rade najdlhšia na albume The Killing Hand.
Začiatok skladby to je jasný Opeth ale keď sa skladba rozbehne už je to typický Dream Theater. Všetky časti do seba pekne zapadajú ako celok (najlepšia je exodus) a skladba tak vytvára dobrý celkový dojem.

Na druhej strane tu máme dve priemerné skladby: Light Fuse And Get Away a The Ones Who Help To Set The Sun. Obidve majú vinikajúci, a zaujímavý začiatok ale problém je v tom že nie sú dobre dotiahnuté do konca. No a pri ich stopáži len dobrý začiatok nestačí.

No a nakoniec tu máme dve piesenky Status Seeker a Afterlife ktoré mi vôbec na album nesedia. Na ich tvorbe sa podieľal hlavne Charlie Dominci a tu sa dostávame hneď k ďalšiemu problému tohto albumu. Dominci je s Labriem neporovnateľný. Labrie oveľa lepšie zapadol do kapely a mne je ako spevák bližší. Dominci bohužiaľ nie.

Prvý album od snových divadelníkov nie je úplne vydarený, ale nie je sa čoho báť. Hlavné predstavenie sa od Images And Words ešte len začne.