hejkal - @ 21.08.2009 | #

Viete ako sa dá vypestovať averzia? V prípade rodičovskej snahy je to vždy riziko, s ktorým musia rátať. Tales from topographic oceans bola prvá platňa, akú som kedy od Yes počul. V tej dobe som to vnímal ako jasný prípad rodičovskej tyranie, komu sa to však dalo nahlásiť? Vôbec, neblahý vplyv mučenia hudobného vkusu citlivej detskej duše sa výrazne podceňuje. A následky sú nedozerné. Napríklad ja som teraz nútený počúvať archeologickú hudbu a nedokážem sa vyžívať v programoch MTV ako moji netýraní vrstovníci. Som nútený baviť sa o hudbe s (prevažne) generáciou o jeden až dva stupne staršou. Nemám šancu ohúriť žiadostivé dvadsiatky vycibrenosťou poznatkov rádiových vĺn, ako koníček mám hranie hudby, ktorá si na seba nezarobí (teraz ideme hrať na jednu motorkársku akciu, kde akýsi Superstár Šimko odohrá pol hodinu a zhltne väčšinu rozpočtu na živé hranie, takže sa nájdu blbci, čo odohrajú štyri kolá za zlomok spomínaných peňazí). Áno, niet väčšej hrozby pre vyradenie detí z kolektívu más, než je iniciatívny rodič (útechou mi je, že sa hodlám opičiť a moje deti majú smolu, tak im skrivím hudobný zrak, že nebudú mať šancu bez tiku v oku počúvať masovokomunikačný hudobný éter. Už som si to vyskúšal na manželke, ktorá mi pred pár rokmi povedala, že už nie je schopná počúvať veci v rádiu, pretože vníma tu prázdnotu dnešnej akože profesionálnej populárnej hudby, normálne som potlačil slzy dojatia).

Čiže.

Stálo to dosť námahy odbúrať z podvedomia detské kategorické nie. Tales je klávesový album. To nepoprie nikto, kto má funkčné uši. Vzhľadom na to, že prevládajú pomalšie pasáže a dlhé neagresívne plochy, je veľmi dôležité pristupovať k nemu vo veľmi špecifickej nálade a s plným vedomím, o čo ide. Inými slovami, začiatočníci by mali nasmerovať svoje sluchové orgány najprv niekam do roku 1971. Zároveň je to album neskutočne dlhý. Osobne mám problém zvládnuť obe cédéčka (a tie akože bonusy ani nepočítam). Myslím si, že tu sa Yes dostali až príliš ďaleko v braní sa vážne, čo je poslucháčsky nudné. Neviem vyzdvihnúť, ktorá z dvadsaťminútovej štvorice je tá naj, pretože mi to celé splýva ako jedna dlhá hudobná šou, ktorá nemá začiatok ani koniec a vlastne by sa mohla pokojne premiešať (úseky skladieb a poradie skladieb) a výsledný dojem by bol rovnaký.

Ťažko sa mi tento album hviezdičkuje, verím, že sa niektorým ľuďom páči, hudba je to, hm, nebeská, ale tak trošku do seba zahľadená.

Voytus @ 21.08.2009 10:07:00 | #
V rámci hudebně psychologického okénka bych tedy také přispěl svým Troškou do mlýna :-) (já totiž produkci tohoto pána nerad, obzvláště pak nevímkolikátýkameňákajemitoúplnějedno, ale to je z jiného soudku).
Co se týče vlivu rodičů, tak můžu být jedině rád - u nás se totiž poslouchal převážně jazz a klasika a já, jakmile jsem dosáhl na gramofon a pochopil, jak jej pustit, tak jsem prostě pouštěl, co mi přišlo od ruku (naši tvrdí, jak jsem si v nějakých čtyřech letech pouštěl Janáčka, nevím, to si napamatuju, nutno uznat, že ač nemálo obeznámen s hudební teorií, Janáčka dodnes nějak nechápu). Ale z klasiky nejraději Dvořáka, i do moderny jsem trochu pronikl. Z jazzu pak Milese Davise, Weather Report, Mahavishnu...no, spíše fusion, než tradiční. Ale zásadní změny pak přišly s náhodným objevem Jazz od Queen (bylo mi snad deset, možná teprve devět), In rock od Deep Purple (to o něco později), bestofkou Rolling Stones a Imagine od Lennona. A k tomu ostatnímu jsem si už našel cestu sám. Začalo to dojmem, že 60's a 70's jsou nejlepší, takže jsem postupně dal dohromady Deep Purple, pak zjistil, že existují i jiní (heh :-)) a pustil se do hard rocku jako takového. Vzhledem k tomu, že mám přes odpoledne čas, tak asi přidám pár z těch pro mě důležitých desek, kde objasním více. Každopádně nutno dodat, že transformaci v rockera nenesli rodiče zrovna snadno, hlavně ve chvíli, co jsem odložil klarinet a pořídil elektrickou kytaru :-). Ale to už mi bylo sedmnáct, navíc jsem byl vždycky paličatej a šel vlastní cestou :-).