hejkal - @ 03.12.2008 | #

Ten Years After som nedobrovoľne počúval prakticky od narodenia. Môj otec ich má v top ten parádne dlho, takže neprekvapí, že som ešte nechodil do základnej školy a už som vedel zanôtiť Good Morning Little Schoolgirl aj s kompletným sólom. Hneď ako som lepšie videl, som bol skonfrontovaný s Woodstockom (a dnes nosím okuliare, takže súvsťažnosť sa priam núka) a už to jelo.

Jazda z kategórie nezameniteľných začína zmenovou a trošku rozbitou skladbou Sugar the road, ale potom prichádza vrcholný moment Alvina a kumpánie - Working on the road je nádherne vygradovaná pecka, aké sa už dnes nepočujú. Album sa počúva sám, pre best offistov sa pripomenie Walk like a man, klasika, ktorá sa neopočúva. Najlepší je aj tak záver, As the sun still burns away patrí k tomu naj, čo kedy vzniklo na poli zlovestných pomalých tvrďární.

Ten Years After toho za svoju existenciu dokázali fakt dosť. Ničmenej, album Criklewood Green je výnimočný aj v rámci celej tvorby skupiny. Ako mladému naivnému šracovi sa mi tento album páčil veľmi a ako staršiemu naivnému dospelákovi sa mi páči ešte viac.

Jedna z najlepších nahrávok všetkých čias.

vdeck @ 14.08.2014 07:02:40 | #
Na TYA mám jednu nehudební vzpomínku. Někdy před cca třemi/čtyřmi lety mi říkal kamarád, který provozuje autobusovou dopravu, že poveze nějaké Anglány, snad rockovou kapelu, z letiště a že potom s nimi pojede na koncert. Pozval mě , ať jedu s nimi

Ta kapela byli TYA a fungovali na přísné hiearchii - Chick Churchill byl boss, který byl těžce nekomunikativní a seděl na předním sedadle, zbytek kapely seděl vzádu "a rád se přátelil" - společnou cestu jsme si užili.