Nazvali by ste svoju kapelu rovnako aj o dekádu neskôr?
Je len málo kapiel, ktoré by zanechali vo svetovej rockovej muzike originálnejší a nezameniteľnejší dôkaz o svojej genialite, ako Ten Years After. Nečudo, že na legendárnom Woodstocku všetkých rozsekala gitarová smršť Goin‘ Home. Na čele tejto legendárnej anglickej partie stál fenomenálny „najrýchlejší“ gitarista svojej doby – Alvin Lee. A potešiteľné je, že existuje ešte aj dnes.
Pôvod kapely možno vysledovať v počiatkoch 60. rokov v Nottinghame. Kapela sa čoskoro premenovala na Jaybirds. Pôvodne v nej hrali dvaja budúci zakladatelia Ten Years After, Alvin Lee (gitara, spev) a Leo Lyons (basa). Za biciu súpravu si v roku 1965 sadol Ric Lee (menovec Alvina Leeho) a o rok neskôr sa formácia vybrala do Londýna, aby dobila rockový svet. Tu sa k nej pripojil Chick Churchill a po premenovaní sa na Blues Yard prišlo to podstatné. Kapela zmenila meno na Ten Years After. Pôvod tohto názvu vidia jedni v Leeho odkaze na jeho veľký vzor, ktorým bol Elvis Presley (formácia vznikla desať rokov po jeho úspešnom ťažení v roku 1956), druhí odkazujú na Lyonsa a jeho výber názvu z reklamy na knihu Ten Years After The Suez v nejakom časopise. Podstatné je, že sa zrodila legenda.
Vystúpenia v kluboch, ale i na džezových festivaloch jej čoskoro zabezpečili kontrakt s labelom Deram (ako prvej kapele, ktorá nemala žiadny singel), takže v októbri 1967 uzrel svetlo sveta debutový album Ten Years After. Bluesová suverenita s jedinečnými prvkami udrela do uší hádam aj hlucháňom. Kapela vyrazila na turné po svete, nazrela do Škandinávie i do USA, ale na koncertný album Undead (vyšiel v auguste 1968) sa dostal záznam z malého londýnskeho džezového klubu Klooks Kleek.
Paradoxne, album najprv vyšiel v USA, britské vydanie malo niekoľkodňové meškanie. Skvelá bluesová nálada je umocnená ranou verziou skladby I‘m Going Home, ktorá sa, bez toho, aby o tom vedela, stane slávnejšou než nejedna celebrita. A to sa ani nemusela vyspať s producentom. V medzičase kapela stále úspešne dobýjala džezové kluby, takže sa nečudujme, že skraja roka 1969 vydala album Stonedhenge, skrz-naskrz prešpikovaný džezom. Skladbu Hear Me Calling o tri roky neskôr zaradila na setlist aj glamová veličina Slade (pokojne si vypočujte parádny koncertný album album Alive!).
Nepretržitú koncertnú aktivitu katapultoval na vrchol deň, v kalendári označený ako 17. august 1969. Ten Years After vystúpili na Woodstocku, Alvin Lee si neodpustil sólovú exhibíciu v už spomínanej skladbe I‘m Going Home, čím zaistil sebe (a kapele) slávu a uznanie, usporiadateľom a filmárom vrchol festivalu, soundtracku k udalosti istý záujem kúpychtivých fanúšikov. Skrátka, svet padol na zadok a tak mu bolo treba!
Potvrdenie trendu (a tiež faktu, že kapela sa stále iba zahrievala) prišlo v tom istom mesiaci, kedy vyšiel aj album Ssssh . Ide o prvý z absolútnych komerčných (a, bez urážky predchádzajúcich skvelých albumov, aj kvalitatívnych) vrcholov štúdiovej produkcie kapely. To, čo znie v klasickej bluesovke Good Morning Little Schoolgirl, sa musí počuť. Slová na to nestačia. Rok 1970 priniesol kapele aj singlový hit, Love Like A Man, ktorý sa nachádza na albume Cricklewood Green. Ten sa na pulty dostal v apríli a okamžite sa zaradil na čelo pelotónu, z ktorého, trúfam si povedať, už nikdy nezliezol. Kebyže chcete vedieť, čo je to Ten Years After, tu nájdete komplexnú odpoveď. Popri neustálom jesennom koncertovaní stihli muzikanti nahrať aj materiál na ďalší album, Watt, ktorý vyšiel ku koncu roka 1970 a obsahuje aj jednu koncertnú skladbu, cover Chucka Berryho, Sweet Little Sixteen, ktorú kapela zachytila na ďalšom slávnom festivale, a síce Isle Of Wight.
Kapela opustila značku Deram a upísala sa Columbia Records. Album A Space In Time vyšiel (už tradične) v auguste 1971. Ide o dielo, ktoré sa kúštik vzdialilo predchádzajúcim hustým bluesrockovým bahniskám a ďaleko viac sa na ňom pracuje s akustickou gitarou. Zaznamenal pokles úspešnosti v rebríčkoch, uspel len v USA. A to napriek tomu, že singel I'd Love To Change The World si viedol dobre. Ďalší album, Rock & Roll Music To The World, vyšiel až ku koncu roka 1972. Predbehol ho kompilačný kúsok Alvin Lee And Company, ktorý na trh vypustil label Deram, aby vyťažil zo slávy, čo sa dalo. Obsahuje nevydané veci a stojí za pozornosť.
Následné európske turné prinieslo dostatok materiálu na koncertný dvojalbum, ktorý vyšiel v júni 1973. Kapela možno nepredávala toľko albumov, čo pred pár rokmi, ale naživo hrala tak, že dnešné štadiónové bábky imitujúce rockerov, by jej mohli závidieť. Recorded Live je nádherný kus bluesrockovej nespútanosti spútanej hardrockovým besnením. Posledný štúdiový album kapely pred rozpadom bol Positive Vibrations z apríla 1974. Pozitívne vibrácie rozhodne neprúdili členmi kapely, pretože sa vzápätí rozišli a bolo po Ten Years After.
Alvin Lee bol na roztrhanie už aj predtým, takže jeho sólová kariéra fičala vo veľkom, ostatní členovia už tak vychytení neboli. Každý síce v čase niečo sólové vytvoril, všetko bledne v záplave projektov a albumov gitarového frontmana. To je však námet na iný článoček, upriamme preto pozornosť na reuniony. Prvý sa odohral v roku 1983, kedy kapela vystúpila na festivale v Readingu. K stálejšiemu došlo v roku 1988. Kapela dokonca nahrala album, About Time z roku 1989 si však veľa priazne nezískal. Protagonisti pochopili, že podstatné je prežívať, nuž nastúpila éra hrania starých vecí po koncertoch, ktoré občas vyšli na albumoch, dopĺňali ich striedme archívne koncertné záznamy a bolo. Výhodou kapely nesporne bolo, že hrala stále v tej istej zostave, a preto znela stále dobre. Napokon, presvedčil som sa o tom 3. mája 1991, kedy zahrala na dnešnom Námestí slobody v Bratislave. Bol to tak šokujúci jav, krátko po revolúcii, že zadarmo u nás zahrá legenda, až sa tam zišiel dav socialistických asociálov, aby sa na to pozreli, že či si niekto nerobil srandu. Nerobil. Jediný, kto utŕžil hanbu, bola Lucie, vtedy ešte československá formácia, ktorá si z nejakého zatmenia mozgu zvolila, že vystúpi na záver akcie. Muselo sa jej na to vyprázdnené námestie hľadieť naozaj so zadosťučinením.
Alvin Lee sa stále venoval aj osobnej kariére a v roku 2003 sa Ten Years After vzdal nadobro. Napodiv, zvyšní traja muzikanti to nezabalili, ale odhodlali sa k radikálnemu kroku. Pribrali mladého chalana, aby nahradil nenahraditeľnú postavu. Joe Gooch sa príležitosti chopil na výbornú. Okrem toho, že predstavoval typického moderného virtuózneho bluesového gitaristu, dokázal sa popasovať s odkazom veľkého Alvina Leeho po svojom a znesiteľne. Môžem to potvrdiť na základe osobnej skúsenosti, nakoľko som si s ňou zahral na jednom pódiu 29. mája 2005 v poľskej Rawe Mazowieckej. Navyše, nakopol kapelu k novej tvorbe, živelný a výborný album Now z roku 2004 to dokazuje. Kapela si od tohto momentu svoje nahrávky vydáva na vlastné triko. Mimo koncertných albumov spáchala táto „Mark II“ zostava ešte jeden štúdiový album, Evolution z roku 2008. Idylka trvala do januára 2014, kedy Leo Lyons oznámil, že opúšťa a rozpúšťa Ten Years After, pričom s Goochom založil skupinu Hundred Seventy Split. Dnes už má na konte štyri albumy.
Navzdory tomuto vyhláseniu sa príbeh skupiny neskončil. Duo Churchill-Lee oslovilo veterána Colina Hodgkinsona (džezrocková kapela Back Door patrí k najzaujímavejším účastníkom fusion boomu v 70. rokoch a jeho meno nájdete na mnohých nahrávkach slávnych muzikantov typu Mick Jagger alebo Alexis Corner a iných) a mladú britskú gitarovú krv Marcusa Bonfantiho, aby udržali legendu v chode. A hoci je Bonfanti držiteľ dvoch britských bluesových cien, čoby najlepší akustický hráč, na konte má tri sólové albumy a jedno EP, na formát Leeho či Groocha sa objektívne nechytá. S klasickým materiálom sa popasoval tak, ako môžete počuť na koncertnom albume The Name Remains the Same z roku 2014. Ešte predtým s kapelou spieval aj Azariah Cain (vlastným menom Nathaniel Peterson, Jr.). Medzitým, dňa 6. marca 2013 zomrel Alvin Lee.
Našťastie, v prípade Bonfantiho ide o hráča, ktorý sa nesnaží o status napodobovateľa, ale hrá si to svoje, bluesovo intímne a presvedčivo. Dôkazom je prvý štúdiový album tretej zostavy, A Sting In The Tale, ktorý oficiálne vyšiel na konci októbra 2017 (hoci bol k dispozícii už počas letného turné!). Je prísľubom, že kapela ešte môže sebavedomo ponúknuť poslucháčom aj niečo iné, ako len cover band samej seba.
Legenda žije!... (celý článek)
