hejkal - @ 18.10.2023 | #

Nemožné sa stalo skutkom a ja som sa dostal k tomu, že čosi napíšem o kapele Styx.

Priznávam, že americká pompa typu Boston ma nikdy nebrala. Najlepšie z toho vychádza kapela Kansas, ale to je preto, lebo hudobne je to bomba a najmä v úvode kariéry sa nebránila aj južanskému boogie. Formácia Styx patrí do kategórie – opatrne.

Celý život sa s ňou míňam, popové hitíky ma spoľahlivo odradili, trblietkavé pozlátko akože „rockovej“ éry tiež. Po vypočutí počiatočných albumov som však napokon zmenil názor a niektoré albumy zaradil na zoznam na kúpu. Keďže prvé albumy sú momentálne v bežnej distribúcii nedostupné, podarilo sa mi minulý rok schrastiť aspoň jednodiskové vydanie Equinox/Crystal Ball od BGO. Dnes príde na rad prvý menovaný kúsok.

O čo ide? Veselé vrstvené vokály, kopa klávesov, je to vzdušná a pompézna nablýskaná muzika. Našťastie, je tu aj celkom dravá gitara. Po Light Up nastupuje Lorelei a vo mne silnie pocit, že počúvam Yes vo svojej komerčnej fáze krížený s Foreigner alebo Supertramp. Skrátka je to taká iritujúca kombinácia prvoplánového slizu, ktorý má však pomerne dravý šat. A ten to pre mňa zachraňuje. Dôraz je na melodike, čo je fajn. Tenké vokály uberajú z rockovej presvedčivosti. Mother Dear však konečne príde s ničím zaujímavým. Hovorím o sekanej medzihre v strede. Príjemne graduje aj Lonely Child. Gitarista Curulewski by mohol sólovať ďaleko viac.

Priamočiara tvrdšia rocková nádielka Midnight Ride sa konečne počúva dobre, ešte aj spev je hardrockovo ujačaný a drsný, čo je moje! V podstate by to mohla byť skladba z prvých albumov Teda Nugenta, nikto by nespoznal rozdiel. Prvý vrchol albumu! Akoby sa čosi zlomilo a Born For Adventure je skrátka prvoplánová gitarová jazda s výraznou basovou pulzujúcou linkou. V tejto polohe sa mi kapela páči. Akustická gitarová medzihra Prelude 12 je nádherná. Pôsobí veľmi dobre ako taká oddychovka pred grandióznym finále. Suite Madame Blue je balada s klasickým stvrdnutím v gradovanom závere. A to je chvíľa, kedy sa prejaví aj gitarista. Plus vrstvené vokály „America“ majú silu uragánu!

Nie je to úplne zlá muzika, dokonca som si ju už párkrát vychutnal. Equinox mi pripomína horskú dráhu, pomalý rozjazd do kopca a potom vcelku rýchla jazda spôsobujúca príjemné šteklenie v žalúdku. Aj preto som napokon rozhodnutý udeliť jej štyri hviezdičky z tri a pol možných. Na povzbudenie.

Antony @ 18.10.2023 13:43:01 | #
STYX byli pro mne dlouhá léta tralala (skvělý termín z poslechového vlákna) kapela. Tím mám na mysli celé osmdesátky, kdy jsem byl metalista, co poznával artrock.
Posléze se mi podařilo objevit i tuto melodickou vlnu z Ameriky a jsem za to rád. Spousta kapel z ní zůstává stále nestravitelných protože na mne působí slizky podlézavě, ale jiná spousta se dostala na výsluní a žeru je. Kromě KANSAS a TOTO jde právě o STYX. Dennis DeYoung je nejenom majitel velkého hlasu, navíc s ním dovede působivě pracovat. Tenhle maník mne dostane, jen zabéká. Na Equinox má nezapomenutelné songy, hlavně na B straně.
Je zajímavé, že popovější období se mi od STYX líbí úplně stejně jako to rockovější. Z obou břehů jejich hudebního toku jsem nadšený, podobné to mám u KANSAS. Jediné, co mne přímo děsivě zklamalo, byl debut. Amatérské falešné hudlání, zprvu jsem si myslel, že tohle musí hrát někdo jiný. A ono ne, velké zklamání.. Proto jsem se vlastně do jejich první čtveřice dál neodvážil.
Jako velmi oblíbenou mám sólovou desku jejich současného zpěváka Lawrence Gowana Strange Animal (1985), kterou točím často.