hejkal - @ 20.09.2012 | #

Canterburská scéna to má údajne na Progboarde ťažké. Teória, že jej priaznivci sú jednoducho lenivci, ktorým sa bridí ťukať do klávesnice, nepatrí k politicky korektným, nuž sa ňou nebudem zaoberať a vrhnem sa na album National Health.

Päť inštrumentáliek (nejaké hrdlá sa síce ozvú, ale nemám dojem, že by šlo o niečo „neinštrumentálne“) si príjemne plynie, oblastné pasáže občas mierne stvrdnú, ale účinok Viagry nečakajte. O čo teda ide? O fusion ako z partesu, s dôrazom na poslucháčsku prívetivosť (ale nie rádiovú, bacha na to). Priznávam, pri džez rocku nemám veľmi chuť púšťať sa do skladby po skladbe, pretože sa tam jednak furt niečo mení, druhak je počet akordov nad rámec znalostí z matematiky absolventa prvého ročníka ZŠ a tretiak sa nájde dosť ľudí, ktorým sa pri čítaní textu v objeme nad desať riadkov nekontrolovateľne zhoršuje duševné zdravie, čo si, uznáte, na triko nevezmem. Uspokojím sa teda s obligátnym erekcie prostým konštatovaním, že každý nástroj znie perfektne a ponúka viac, než len suchopárnu kolekciu naučených prstolamov. V závere dôjde aj na trošku psychedelického pošušňania, čo isto ocenia nepriatelia estetiky.


Jasné, skupina National Health vydávala svoje albumy v roku 1978, kedy už bolo vymaľované a hudobná scéna sa posunula inam (džentlmen radšej nepoukáže kam, grobian môjho rangu to zasa spomínal toľkokrát, až sa mi nechce položiť osmičku v nemenovanej dekáde a nechať jej len nulu), to však neznamená, že priaznivcom fusion neponúka kopu príjemných chvíľ.

hejkal @ 20.09.2012 17:12:38 | #
Možno je to off topic, ale pokúsim sa z kultúrneho hľadiska vymenovať pozitíva 80. rokov. V komikse to bolo jednoznačné, Moore napísal Watchmenov, Miller spravil z Batmana temného rytiera, čo okamžite viedlo k najlepšiemu obdobiu komiksov s Batmanom, z čoho táto postava ťaží dodnes a svoje počiatky si odbyl Lobo. Niečo by sa našlo aj v stripoch (Calvin & Hobbes).

V hudbe to boli rozhodne niektoré metalové party, ale hlavne Stevie Ray Vaughan. Rád som vtedy počúval aj reláciu Triangel, ale to je skôr detská nostalgia.

Film vytiahol béčkové karate filmy, akčňáky so Švarcom a pod., sci-fi a hlavne horory, to bola doba!

Literatúra toho tiež ponúkla dosť (hlavne písmená na papieri obvykle neriešia módu a vzhľad autorov, to majú vizuálne umenia o dosť horšie), za všetko menujem Umberta Eca a jeho Meno ruže alebo grafomana Stephena Kinga.

Výtvarné umenie, sochárstvo, architektúra idú dosť mimo mňa, nuž neviem zaujať stanovisko.

Ber to ako názor a nie jedinú pravdu. Pekný večer ti želám, s dobrou muzičkou.