hejkal - @ 15.07.2012 | #

Experimenty sú v umení žiaduce a také časté, ako demonštrácie odborárov za práva lenivcov. Nečudo, že v požehnanej dobe, akou koniec 60. rokov v rockovej hudbe nepochybne bol, sa blúznením v mene čistého i nečistého umenia nešetrilo priam gréckym spôsobom. Album Ummagumma od Pink Floyd z roku 1969 bol vrcholom, z ktorého sa kapele jednak podarilo zísť a zároveň sa naň už nikdy nevyštverala. Našťastie. Inak by to bolo vrcholne nevkusné.

Dvojplatňa prináša koncertnú dosku obsahujúcu štyri staršie skladby, hoci ponúkajú hutnú dávku psychedélie, sú zároveň skvelo interpretované a je radosť ich počúvať, hlavne Astronomy domine nemá chybu. Štúdiová hodinka hrania sa so zvukmi je na tom horšie. Chápem nafetovanú náladičku, z ktorej to dobovo vyvrelo, ale ako to už s vriacim obsahom hrnca býva, páli. Bez urážky masochistov, popáleniny mi neprídu ani sexy a ani kvôli nim nehodlám posúvať hranice estetického vnímania. Päť štúdiových skladieb sa riadi pravidlom - čím viac častí (parts) tým horšie zvukové koláže. Znesiteľne pôsobí akurát akustická gitarovka Grantchester Meadows, ale to je málo. A čvirikanie vtáčikov to nezachráni, o kváziorchestrálnej nálade niektorých "skladieb" nevraviac. A na koláž zvieracích prejavov sa dá povedať jediné - Warh(v)olovina, čo nám ešte zožerú...

Tadiaľto cesta nevedie, je zaujímavé, že v Nemecku to nepochopil celý zástup kapiel a pazvučil o sto šesť. Koncert je dobrý, štúdio klasickým omylom, ktorý nepochopil, že harmónia sa dá dosiahnuť aj v disharmónii, ak sa na nej pracuje inak ako tak, že sa hráči zapoja do neuzemnených aparátov a tóny kvília podľa toho, ako dlho prechádza telom elektrický výboj.

Ivan26 @ 28.09.2012 12:24:56 | #
Nevím, proč se zrovna toto album PF tak haní. Ve své době se vysoce cenilo kritikou i posluchači (5. místo v žebříčcích LP desek) a bylo bráno za důkaz, že i bez Syda Barretta dokážou PF dělat "mind blowing" hudbu rozšiřující vědomí. Ummagumma byla v podstatě poslední experiment PF a experimentů v rocku není podle mně nikdy dost. První stranu následujícího alba PF Atom Heart Mother totiž neberu jako experiment (podobné věci dělaly v té době Nice, ELP, Moody Blues, Spooky Tooth či dokonce Deep Purple).
Studiová část Ummagummy obsahuje snad jedinou skladbu Davida Gilmoura, kterou miluji...."„The Narrow Way". Pouze nad skladbou Nicka Masona jsem tak trochu v rozpacích. Jinak není, co řešit...5 hvězdiček a pro mne třetí nejoblíbenější album PF...po Pištci a Talíři plném tajemství.