Pink Floyd / Ummagumma (1969)

Experimenty sú v umení žiaduce a také časté, ako demonštrácie odborárov za práva lenivcov. Nečudo, že v požehnanej dobe, akou koniec 60. rokov v rockovej hudbe nepochybne bol, sa blúznením v mene čistého i nečistého umenia nešetrilo priam gréckym spôsobom. Album Ummagumma od Pink Floyd z roku 1969 bol vrcholom, z ktorého sa kapele jednak podarilo zísť a zároveň sa naň už nikdy nevyštverala. Našťastie. Inak by to bolo vrcholne nevkusné.

Dvojplatňa prináša koncertnú dosku obsahujúcu štyri staršie skladby, hoci ponúkajú hutnú dávku psychedélie, sú zároveň skvelo interpretované a je radosť ich počúvať, hlavne Astronomy domine nemá chybu. Štúdiová hodinka hrania sa so zvukmi je na tom horšie. Chápem nafetovanú náladičku, z ktorej to dobovo vyvrelo, ale ako to už s vriacim obsahom hrnca býva, páli. Bez urážky masochistov, popáleniny mi neprídu ani sexy a ani kvôli nim nehodlám posúvať hranice estetického vnímania. Päť štúdiových skladieb sa riadi pravidlom - čím viac častí (parts) tým horšie zvukové koláže. Znesiteľne pôsobí akurát akustická gitarovka Grantchester Meadows, ale to je málo. A čvirikanie vtáčikov to nezachráni, o kváziorchestrálnej nálade niektorých "skladieb" nevraviac. A na koláž zvieracích prejavov sa dá povedať jediné - Warh(v)olovina, čo nám ešte zožerú...

Tadiaľto cesta nevedie, je zaujímavé, že v Nemecku to nepochopil celý zástup kapiel a pazvučil o sto šesť. Koncert je dobrý, štúdio klasickým omylom, ktorý nepochopil, že harmónia sa dá dosiahnuť aj v disharmónii, ak sa na nej pracuje inak ako tak, že sa hráči zapoja do neuzemnených aparátov a tóny kvília podľa toho, ako dlho prechádza telom elektrický výboj.

» ostatní recenze alba Pink Floyd - Ummagumma
» popis a diskografie skupiny Pink Floyd