Colosseum / Morituri te salutant Colosseum: 1968-2003 On stage & In the studio (2009)

Predstavovať skupinu Colosseum je pomerne ťažké. Skepticizmus vládne svetu a využitie všetkých dostupných superlatívov automaticky vzbudzuje nedôveru. Na poli džez rocku z prelomu 60. a 70. rokov však nič lepšie neexistovalo (a vlastne sa to ani za ďalších päť dekád nezmenilo). Že komplexný boxset Morituri te salutant vyšiel až v roku 2009, je pre mňa záhadou. Nevadí, lepšie neskôr ako nikdy, nuž si ho poďme v krátkosti predstaviť:

CD 1 (štúdio, 1968-1969)

Prvých šesť skladieb (Walking in the park, Mandarin, Beware the ides of March, Debut, The road she walked before, Backwater blues) je z debutu Those who are about to die salute you, ktorý vyšiel v roku 1969 (nahraté boli v novembri 1968). Vo Walking in the park hosťuje trumpetista Henry Lowther a v Backwater blues možno počuť pôvodného gitaristu Jima Rochea. Jedinečný debut, kombinujúci to najlepšie z džezu, blues a rocku v podaní majstrov svojich nástrojov netreba predstavovať, ale počúvať. Nasleduje skladba I can’t live without you, ktorá sa prvý raz objavila na albume Collectors z roku 1971. Nevydaná skladba In the heat of the night je cover Quincyho Jonesa. Z novembrových nahrávok pochádza aj demo Those about to die, definitívnu albumovú verziu rozhodne neprekonala. Tell me now bola skladba, ktorú si objednal ich manažér Gerry Bron od Tonyho Hazzarda (skladal veci pre Manfreda Manna, Hollies, Herman‘s Hermits a tak podobne), aby sa Colosseum dostali do singlových rebríčkov, nahrali ju v apríli 1969 a bola natoľko nepresvedčivá, že ako singel nikdy nevyšla. Niet sa čomu diviť, podivná popovina skupine evidentne nesedí ani za mak. Posledné štyri skladby sú z albumu Valentyne’s suite z roku 1969. The kettle, Elegy, The machine demands a sacrifice a titulná suita nepotrebujú bližší komentár, je to jednoducho vrchol vrcholov.

CD 2 (štúdio, 1970-1971)

Z amerického albumu The grass is greener pochádzajú skladby Jumping off the sun, Rope ladder to the moon, Bolero a The grass is always greener. S výnimkou poslednej ide o prerábky, raz klasiky, raz dvojice Taylor/Tomlin a raz Jacka Brucea (Cream, viac snáď napovedať netreba). Celá plejáda muzikantov sa podieľala na nahraní tretieho albumu The daughter of time (1970). Basové linky nahrali Mark Clarke a Louis Cennamo, saxofóny okrem Hackstall-Smitha nahrala aj Barbara Thompson a Neil Ardley zaranžoval rôzne orchestrálne záležitosti, využívajúc sedemčlenné komando free džezových hudobníkov. Prítomné sú skladby Three score and ten, amen, Time lament, Take me back to doomsday, Daughter of time, Theme for an imaginary western a Downhill & shadows. Skvelý výber! Napriek tomu zamrzí, že nahrávacie stopy s Paulom Williamsom, ktorý so skupinou chvíľku fičal pred Farloweom, boli práve druhým menovaným prehraté (kvôli možnostiam štúdia, nie, že by sa Farlowe zbavoval konkurencie). To by som chcel počuť! Rarity zastupuje aspoň demo Bring out your dead a skladba The pirates dream, ktorú si napokon nahral na svoj sólový album Dick Heckstall-Smith. Medzi ne sa ešte vtesnala Farlowom napievaná skladba Jumping off the sun z albumu Collectors.

CD 3 (naživo, 1971)

Prvé dve cédéčka boli v podstate síce bohatý, ale predsa len výber. Tretie prináša poklad z najvzácnejších. Päť skladieb nahratých v Británii v roku 1971, ktoré neprešli sitom na majestátny album Live! Bez srandy, toto dielo si zaslúžilo byť štvorplatňou, pretože nahrávky z Manchesteru (cez dvadsať minút dlhá trojskladba I can’t live without you/The time machine/The machine demands a sacrifice a dvadsaťjeden aj čosi minútová verzia Valentyne suite) sú dokonalé a musela to byť Sofiina voľba, keď sa vyberali konečné veci na zmienené veľdielo. Potešia aj tradične skvelo zahraté veci z Brightonu (Rope ladder to the moon, Skellington) a z Bristolu (Stormy Monday blues).

CD 4 (naživo i v štúdiu, 1969-2003)

Posledný disk uzatvára zmes živých nahrávok a niekoľkých pohrobkov formácie Colosseum. Skladby Butty’s blues a The machine demands a sacrifice sú z augusta 1969 z Bostonu (pôvodne sa zjavili na bootlegu Live in Boston). Nasleduje trojica vecí z BBC Radio Sessions – Top of the Pops nahratá vo februári 1969, Beware the ides of March, Walking in the park aj Plenty hard luck sú doplnené slovom Briana Matthewa a všetky tri sú kratšie než ich albumové verzie. Z 18. novembra 1969 (pre zmenu Top Gear BBC Sessions) sú prítomné skladby Arthur’s mustache a Lost Angeles (aj s interview), čím sa uzatvára produkcia pôvodnej skupiny Colosseum. Fragmety ďalších osudov zastupuje skladba Same old thing zo sólového albumu Dicka Heckstall-Smitha A story ended (1972), takže možno počuť zostavu Mark Clarke, Paul Williams, Rob Tait (bicie), Caleb Quaye (gitara) a Chris Spedding (gitara). Nasleduje úvodná skladba z debutu Strange new flesh (1976) zoskupenia Colosseum II, kde hrali veličiny typu Gary Moore či Don Airey. Nové milénium predstavuje titulná skladba z albumu Tomorrow’s dream (2003) a púť po tejto podivnej zmeske (chýba Tempest, Mogul Trash ...) uzatvára živá verzia Those about to die z Nemecka, ktorá vyšla na albume Colosseum liveS (1994).

Tridsaťšesťstranová knižka, ktorej dosky z vnútornej strany vypĺňajú štyri cédéčka, je plná skvelej histórie skupiny, pri údajoch o skladbách je však niekoľko nepresností (I can’t live without you je pripísaná na debut a pod.), čo je škoda. Morituri te salutant je aj tak dôstojná kompilácia a zároveň dovoľuje nazrieť do nepoznaného zákulisia geniálnej skupiny. Škoda, že sa nenašla vôľa ešte na jeden disk a prezentáciu nedostižného albumu Live. Aj tak však ide o štyri disky plné hudby s veľkým H!

» ostatní recenze alba Colosseum - Morituri te salutant Colosseum: 1968-2003 On stage & In the studio
» popis a diskografie skupiny Colosseum