Rhinoceros / Satin chickens (1969)

Už od úvodných swingujúcich tónov Satin doll je jasné, že hudba Rhinoceros je o pohode. Ide vlastne o krátky úvod k blues rockovej záležitosti Monkee man. Keď sa k tomu pripočíta skvelý Finleyho hlas, nemôžem inak, ako zdupľovať príjemnú náladu, ktorá z tejto hudby vyviera. A táto jazda vyprahnutými cestami amerického juhu poskytuje množstvo netušených divov. Tu sa ozve plachý slaďák (Find my hand, In a little room), tam sa producíruje niečo málo funku ako od Jamesa Browna (Top of the ladder, Funk butt, Back door), na inom mieste sa bezostyšne rozdupáva country (Sugar foot rag), tamhľa si to šinie vražedne pomalý blues (Don’ t come crying – inak najlepšia skladba albumu, spev ako od Maggie Bell, akurát je to chlap) a pozorný poslucháč určite odhalí aj ďalšie zákutia. Dokonca aj z väčšej časti nezmyselná vsuvka Chicken predsa len má jedno pozitívum, naznačuje, že pri nahrávaní vládla dobrá nálada. A na záver jeden postreh – azda iba rasistu neosvieži na duši „černošská“ vokálna exhibícia It’s the same thing.

Nečakajte sólové orgie ani brutálne zložité kompozície, toto je hudba hraná pre radosť a na radosť. A je dobrá.

» ostatní recenze alba Rhinoceros - Satin chickens
» popis a diskografie skupiny Rhinoceros