Opeth / Heritage (2011)

Opeth. Švédska skupina, ktorá už bola počas svojej bohatej kariéry všeličím, Melodickým Death Metalom na prvých albumoch Orchid/Morningrise neskôr Progresívnym Death Metalom a postupom času sme mohli počuť v hudbe Opeth aj prvky Progresívneho Rocku a Art-Rocku, ktoré v plnej miere započali na albume Blackwater Park a neskôr boli na albume Damnation maximálne dominantné. Opeth nie je iba obyčajnou extrémnou skupinou. Subjektívne by som povedal, že všetky albumy od My Arms, Your Hearse až k albumu Watershed sú veľmi kvalitnými až geniálnymi, originálnymi a čo je najdôležitejšie, veľmi emotívnymi nahrávky so špecifickou atmosférou. Dúfal som, že si Opeth túto kvalitatívnu latku udrží aj pri novom, už 10-tom albume albume s názvom Heritage. Žiaľ, musím povedať, že ma nový album sklamal. Nie je to preto, že na novom albume nie sú žiadne extrémne Death metalové vokály, ani brutálne metalové riffy, sám som bol veľmi potešený tým, že Mikael nechce stáť na mieste a chce Opeth posunúť pre Opeth do nových, neprieskúmaných hudobných zákutí a bol som veľmi zvedavý, ako svoju vášeň pre 70-tkový Progresívny Rock pretaví do desiateho albumu. Keď mám povedať pravdu, neviem si ani predstaviť, kam by mohol posunúť skupinu, keby ostal iba pri Death Metalovom žánri. Hlavný problém teda nevidím v samotnej absencii Death Metalu, veď predsa album Damnation bol absolútne geniálnou nahrávkou. Problémom albumu Heritage je v úplne nelogicky poskladaných skladbách, ktorých štruktúry a ich napájania vôbec nespĺňajú účel budovania skladby a v neposlednom rade, atmosféry, ktorá bola pre Opeth tak typická. Pri tejto nahrávke už človek vôbec necíti tu naliehavosť a melanchóliu, ako tomu bolo kedysi. Sám si myslel, že treba iba album poriadne napočúvať a pozitívny výsledok sa dostaví, ale počúval som tento album 8-10 a skôr som sa chcel sám presvedčiť, že to lepšie, ako to v skutočnosti je. Ale aby som album iba nekritizoval, musím vyzdvihnúť to, že sa Mikael rozhodol, že sa chce na tomto albume vydať iným smerom, ako na posledných albumoch a tak posunúť skupinu ďalej. Určite sa nedá povedať, žeby skupina čiste iba vykrádala svoje vzory zo 70-tych rokov ako Camel, Black Sabbath, Jethro Tull, Pink Floyd, King Crimson atď. Tieto vplyvy sú však na albume evidentne počuť. Aj samotná produkcia nahrávky má "Vintage Sound", ale nedá sa povedať, žeby bola nekvalitná, práve naopak. Zvuk nahrávky sa mi veľmi páči. Musím vyzdvihnúť prácu Basgitaristu Martina Mendeza a takisto Martina Axenrota (bicie). Obidvaja podali perfektný výkon. Na záver by som povedal, že problém albumu podľa mňa nie je v zmene štýlu a rezignáciou Death Metalových elementov, ale skôr slabý skladateľský výkon a HLAVNE aranžérska práca Mikaela Akerfeldta, čo ma osobne dosť prekvapilo. Samotné pasáže albumu sú však veľmi zaujímavé a originálne, dalo by sa povedať, že dosť experimentálne a u Opeth prvý krát počuté - The Lines In Hand, Folklore. Ak sa však Mikael poučí zo svojich chýb (odvedie ďaleko lepšiu aranžérsku prácu a urobí skutočné skladby a "neprilepí len viac izolovaných nápadov dokopy) a ďalší album bude logickým pokračovaním štýlu započatom na Heritage,
máme sa skutočne načo tešiť.

» ostatní recenze alba Opeth - Heritage
» popis a diskografie skupiny Opeth