Pink Floyd / The Final Cut (1983)

Človek sa nezavďačí všetkým. Kto sa o to pokúša, tomu napokon ostane aspoň prvenstvo v počte zadných telesných vylučovacích častí, do ktorých vliezol, aby mu, nedajbože, niekto niečo nevytkol. Daná osoba sa zvyčajne otrasie zakaždým, keď má priznať, čo si o niečom myslí. Ba čo viac, často si nemyslí vôbec nič. Použiť nejakú metaforu, ktorú nepreberali počas hodín literatúry na základnej či strednej škole? Bŕŕŕ. Pustiť si fantáziu na špacír a použiť prirovnanie, ktoré nebolo súčasťou zavedených traktátov na danú tému? No fuj! Ale nebojte sa, kapela Pink Floyd na svojich albumoch hýri nielen fantáziou, ale i myšlienkami, nuž silno pochybujem, že by jej bolo proti srsti, ak sa o jej tvorbe občas napíše aj niečo, čo nie je strednoprúdovo politicky korektné.

Napríklad taký album The final cut z roku 1983 je, keby sme mali veriť davom kritikov i laikov, tým najhorším z celej diskografie skupiny. Ale ja dám radšej prednosť svojmu vnímaniu a výsledok vopred neurčím (schválne som kukol aj na Progboard a tu vyznieva až rebelsky pozitívne, čo je zaujímavé, červíček hlodajúci z prezretých pochýb, nakoľko zohráva v tomto jave svoju rolu slávne meno, ma tentoraz nežerie).

Album na cédéčku z roku 2011 ponúka celých trinásť skladieb. Nechýbajú zvuky "zo života", prevláda klávesová zvuková stena a na dreň zjednodušená (a to aj na pomery Pink Floyd) rytmika. Zaujímavý je chór v skladbe When the tiger broke free, najlepšie pasáže sú pre mňa tie, kde sa len jemne spieva a do toho dominantne vstupuje akustická gitara. Prípadne klavír, vyzdvihnem príjemný úvod piesne The gunner's dream, ktorú výrazne hyzdí nástup rytmiky, nezaujímavej orchestrácie a saxofónu, na ktorý som v tejto gýčovej 80's polohe alergický. Najkrajší moment? Gitarové sólo v The Fletcher Memorial Home. Konečne sa dá hovoriť o nejakom skupinovom vypätí a Gilmour nesklame. Ono, keď už som tú skladbu spomenul, patrí k tomu lepšiemu, čo sa na albume nachádza. Z opačnej strany musím menovať Not now John, tak nevkusnú akože rockovú rádiovku som nepočul ani nepamätám. Gitarové sólo tvrdí, že tvrdí muziku, ale tentoraz mu to v citovej rovine nejde ani čo by sa pod necht vošlo. Všetky klišé, čo ich 80. roky priniesli, sa tu predvádzajú ako kožou obalené kostričky na módnych prehliadkach. Záhadu, prečo musela byť fádna, ale aspoň neurážajúca balada Two suns in the sunset dorazená saxofónom, sa radí k tým, ktoré nerozlúšti ani Sherlock Holmes, či už je tradičný, hollywoodsky nevkusný alebo BéBéCéčkovo futuristický.

Pozor, nasleduje povinná veta o textoch. Sú ošatené v maskáčoch a v počte výskytov osôb dominuje Ježiš nad Brežnevom, čo si radšej netrúfam nijako vyhodnocovať.

Bez ohľadu na komunistickú či anti-komunistickú loby, tento album je "ništ moc". Nie je zlý, ale príšerne ma nudí. Povedal by som, že je až prehnane introvertný, čo si vyložte, ako chcete a ako vám vaše slovníky cudzích slov dovolia. Na 80. roky však toto dielko disponuje prevažne príjemným zvukom (napr. The hero's return alebo Not now John sa to netýka), čo vždy rád pochválim. Nebyť súčasťou boxsetu, v živote by sa The final cut v mojej zbierke nezjavil.

» ostatní recenze alba Pink Floyd - The Final Cut
» popis a diskografie skupiny Pink Floyd