Savoy Brown / Voodoo moon (2011)

Že Savoy Brown, skupina okolo gitaristu a občasného speváka Kima Simmondsa (ktorý je inak neprávom zabudnutý, spomedzi tých bluesmanov, čo sa na Britských ostrovoch v 60. rokoch etablovali, patrí rozhodne k tým lepším), stále žije, som vedel. Naposledy som registroval album Steel. Až donedávna. V niektorom z čísel Rock Plus som zrazu naďabil na recenziu diela Voodoo moon z roku 2011. A bola to veru pozitívna zmes slovných spojení. Nuž som si to nechal uležať v hlave a bác ho! Album v digipacku leží u mňa doma a môže sa počúvať...

Shockwaves fičí, sťa by sa na albume prezentovala skupina Double Trouble so S. R. Vaughanom v čele. Okamžite zaujme osobitý a plný zvuk s kúzelne sfarbenou sólovkou, ktorá znie živelne, a predsa nie ostro. Zadumanejší kúsok Natural man má síce neprepočuteľné bluesové stavebné kamene, ale zároveň ich rozkolíše istou rockovou esenciou. Je to skrátka pekná snivá skladba vhodná pre obete bezsenných nocí. Too much money asi nemá nikto, ale Savoy Brown má aspoň túto skladbu, čo je super. Rozkolísaná veselka, za akou môže nasledovať iba ešte zábavnejší rokec She’s got the heat. Slide gitara suverénne kraľuje, čo dodať. V tomto momente sa album láme, každá ďalšia skladba premočí predchádzajúcu, na štartovacej čiare je temná „tenyearsafterovka“ Look at the sun. Perfektné na celom diele je, že hoci je spevák aj saxofonista, využíva dýchavičný nástroj výhradne ako sprievodný, t.j. seká rify. Tak sa to robí! Inštrumentálka 24/7 je dravá, svižná, a vôbec, riečky na východe Slovenska by sa od nej mohli učiť, ako sa spúšťa masakrálna povodeň. Kim Simmonds hrá tak neuveriteľne ľahko, až sa mi zdá, že si robí srandu z celej tej plejády bluesových gitaristov, ktorí sa v posledných pár rokoch snažia ako diví, ale nepomôže im ani technika a ani využívanie moderných aparátov (pozdravujem Bonamassu). A je tu Dire Straits. Teda, skladba Round and round má perfektný potemnený motív, spieva ju Simmonds a podobnosť s Knopflerom je pre mňa viac ako náhodná. Absolútny vrchol albumu, ktorý prekonávajú už iba dva absolútnejšie vrcholy, čo nasledujú. Titulná skladba Voodoo moon je úžasne južanská, temný nástup, sloha, refrén, sólo, pád dynamiky a ide sa odznova, pričom v závere sa refrény opakujú a gitarové sólo šplhá kamsi nad Olymp. Plus pribudne vokálna vsuvka „hej-hej-hej“, nikdy by som nepovedal, že je možné takýto „glamový“ výstrelok podať vážne a ešte to aj skvelo znie. Klobúk dolu. Zatiaľ som to nezmienil, ale jednoduchá rytmika už dávno neznela tak presvedčivo. Free má dôstojného nástupcu. Tak, a je tu záver. Vrchol všetkých vrcholov, ktorý ostatné vrcholy vykresľuje ako krtince v maďarskej puste, sa volá Meet the blues head on a kto by čakal pomalú dvanástku, ten sa nedočká. Rázny blues rock s priam metalovým podmazom (a perfektne zafarbený hlas Joea Whitinga tomu zdatne sekunduje) má iba jednu chybu, na konci sa namiesto desaťminútových sólových orgií takmer okamžite zavelí – fade out – a je ticho. Nevadí, dáme si repete.

Výhodou tohto diela je jeho perfektná choreografia. Skladby postupne gradujú a lepšia strieda dokonalú, tú zasa nahradí božská a za ňou nasleduje taká, čo ešte ani v ľudskej reči nemá vymyslené pomenovanie. Čitateľný a rozpoznateľný zvuk, muzikantský nadhľad, neuveriteľná ľahkosť, s akou sa hráči maznajú s každým sebajednoduchším motívom, je mi záhadou, ako to dedkovia robia. Po Mayallovi ďalší album, ktorý ma totálne odrovnal, žeby sa súčasnosť konečne začala spamätávať z desaťročí nudy? Objektívne je to na štyri hviezdy, fakt, že som album za týždeň počul hádam tridsaťkrát a stále sa mi neopočúval, dodáva absolutórium. Nič lepšie som z novej hudobnej dekády ešte neprecítil a mám pocit, že sa to veľmi nezmení. Pre bluesovo orientovaného poslucháča je to POVINNOSŤ a ospravedlnenky sa neprijímajú!

» ostatní recenze alba Savoy Brown - Voodoo moon
» popis a diskografie skupiny Savoy Brown