Megadeth / Endgame (2009)

Niekto by povedal, že len ďalší album Megadeth. Ale to je omyl, Mustaine a jeho banda prišli s albumom, ktorý je kvalitatívne niekde inde ako poniektoré ich predošlé výtvory.
Pekne spracovaný predný cover dáva čosi tušiť. Pri úvodných zvukoch inštrumentálnej predohry Dialectic Chaos je jasné, že to bude zaujímavé počúvanie. Mustaine s Broderickom si tu pohadzujú famózne gitarové sóla ako horúci zemiak.
V nasadenom tempe pokračuje This Day We Fight!, ktorá pridá ešte na rýchlosti a Mustaine chrlí slová v jeho typickom nazlostenom tóne. Dráždivé gitary spúšťajú asi najväčšiu hitovku na albume 44 Minutes, kde krásne vychytaný melodický refrén podporujú masívne gitary. Pri tejto skladbe si človek určite všimne premakanosť samotnej rytmiky a hlavne premyslené deštrukčné sóla Mustainea a Brodericka.
Zaujímavo nazvaná 1,320' má tiež ďaleko od monotónnosti a rozvrstvené rytmické nápady pekne zapadajú do celku následnej gitarovej nirvány na konci. Opäť energický kus Bite The Hand nenecháva vydýchnuť a progresívne sóla na konci sú doslova slasťou pre uši.
Melodickejšia náklepovka Bodies určite zaujme opäť pekne podchyteným refrénom a ukončením v znamení dvojkopákového rýchleho rytmu bicích a splašených gitarových sól. Titulná Endgame zo začiatku vykračuje v strednom tempe, ale to sa samozrejme hneď zmení a nasadí sa klasické trashové tempo, ktoré sa na konci preklopí na rockový finiš nabrúsených gitár. Žiadna monotónnosť a ani vata, ale precízne zložená hudba.
Trochu vydýchnutia príde v The Hardest Part Of Letting Go..., ktorá je pekným akustickým číslom a je spojená následnou trochu rockovejšou Sealed With a Kiss, ktorá končí za zvuku akustických gitár. Najtypickejšou trashovou skladbou Megadeth na tomto albume je Headcrusher, ktorá by dobre zapadla aj na starších albumoch.
How The Story Ends trochu naladí rockovejšiu nôtu. Výborný refrén striedajú kvalitné gitarové kaskády a objaví sa tu opäť akustická gitara. Koniec albumu v podobe The Right To Go Insane je takou peknou bodkou. Skladba sama o sebe zo začiatku nejako zvlášť neprekvapuje, ale to zrýchlenie na konci plus nasadené gitarové riffy a neskutočné sóla sa premieňajú na čistú eufóriu.
Na tomto albume sedí všetko, či už sú to muzikantské výkony, produkcia alebo samotné songy. Takýto klenot sa Megadeth bude prekračovať veľmi ťažko a nasledujúci TH1RT3EN to len potvrdil. Chris Broderick predvádza špičkové gitarové umenie a aj keď starí fanúšikovia nedajú dopustiť na Martyho Friedmana, tak si myslím že ako náhradu nemohol Mustaine zvoliť lepšieho gitaristu. Podľa môjho názoru od albumu Countdown to Extinction nenatočili Megadeth asi lepší album ako je práve Endgame.

» ostatní recenze alba Megadeth - Endgame
» popis a diskografie skupiny Megadeth