Fermata / Fermáta (1975)

Vopred upozorňujem, že nasledujúca úvaha síce vznikla počas počúvania debutu Fermáty, ale kým sa prehryziete množstvom zamyslení o podstate rockovej hudby, mohli by ste na to zabudnúť, a preto, pokiaľ vás zaujíma iba a len album samotný, začnite čítať až od šiesteho odseku tohto textu. Navyše, je pravdepodobné, že niektoré konštatovania na seba nebudú nadväzovať a dokonca si budú odporovať, čo je v poriadku, keby bolo všetko jasné, nebolo by o čom diskutovať.

Čo je to hudba? Azda každý uzná, že nie každý zvuk je hudbou, keby to tak bolo, stačilo by na zvukové prejavy len jedno označenie. Zaujímavé je, že napriek tomu sa zvuky a hluky v takzvanej alternatívnej a avantgardnej hudbe stále viac ako pojmy stierajú a nikomu to nepríde divné. Zvuky dňa sa nazývajú hudbou každodennosti, akoby dajaké vzletné pomenovanie automaticky znamenalo neomylnú pravdu. Keď do toho pripočítame autorskú (a fanúšikovskú) ochotu ohradiť sa nad každou kritikou, namiesto toho, aby sa ohrady rúcali, nie je sa čo diviť, že diskusia o postate hudby a jej mnohorakých odnožiach a tvaroch sa azda okrem uzavretých akademických snobských kruhov nenosí. Ako milovníka rockovej hudby ma to mrzí o to viac, že práve rock sa v našich končinách vníma často značne pokrivene. Za „tú našu“ biedu sú aj srdcoví rockeri schopní zapredať dušu a hájiť neobhájiteľné s vervou dogmatika a zápalom inkvizítora (veď sú to naši chlapci, dokonca kamaráti, bol som im na koncerte, tak predsa nebudem ten zlý, čo keď si so mnou najbližšie nedajú pivo?). Oháňanie sa šírkou záberu ma nepresvedčí, radšej si vypočujem slabšiu rockovú dosku ako ľubovoľný popový hnoj, ktorý sa za rock iba vydáva.

Československý geografický priestor sa vyznačoval (a dodnes sa vyznačuje) nápadnou neschopnosťou ponúknuť poriadnu rockovú muziku. Iste, sem-tam sa našla skladba (ojedinele aj celý album), ktorá zniesla porovnanie so svetovou scénou, ale mám dojem, že politický vývoj plný opôn a ostnatých drôtov nás odrezal od toho, aby sme sa stali čelnými rockovými národmi. A Slováci sú na tom horšie než Česi, nakoľko slovenčina je mäkšia reč a rozhodne chudobnejšia vo výrazoch (čoho dôkazom je česká poézia, prekladová i pôvodná). Kým to druhé by ani tak neprekážalo, ľubozvučnosť sa k rocku až tak nehodí a ťažko sa prekonáva. Obzvlášť, keď vinou dejín dodnes prežíva predstava, že aby to bolo hodnotné umenie, musí sa dbať na mnohovýznamové a inotajové texty, ktoré sú „zárukou“ kvality. Pritom hudba je úžasný komunikačný nástroj pocitov, nie myšlienok. Tie do nej implantujú až slová, prípadne vizuálne sprievodné klipy a divadielka, pričom až na veľmi veľké výnimky necítim dajaké harmonické prepojenie medzi hudbou a tým okolo (to sa týka hlavne textov a videoklipov, hudba ako ovplyvňovateľka nálady pri tanci, vo filme, divadle alebo hoci na pohrebe zohráva svoju rolu znamenito). V našich hudobných intelektuálnych končinách sa to síce rovná koledovaniu si o označenie milosrdným náboženským pomenovaním heretik, ale podľa mňa by umenie (hudba obzvlášť) malo vyvolávať nielen slepú lásku a obdiv, ale aj kritické otázniky, nepokoj a v neposlednom rade túžbu po poznaní jeho podstaty i jeho precítenia.

Na margo tej slepoty, koho dnes ešte prekvapuje, že medzi najvýznamnejšie diela našej „rockovej“ scény sa zaraďujú napríklad Zvoňte zvonky od Prúdov? Kto sa pozastaví nad zástupom džez rockových počinov, špeciálne fusion typu, ktorým predsedajú tie od griglákovej Fermáty? Ono je to tak, každá krajina má určitý počet schopných inštrumentalistov a tí sú náchylní džezovať o sto šesť, nuž sa nemožno čudovať, že sa fusion usadilo takmer všade. Hlavne, keď sa v ňom nemusí spievať a dráždiť tak rôzne ideologické komisie svetského, prípadne náboženského typu. S tým rockom ma to mrzí dvojnásobne, nakoľko po páde Železnej opony už rocková hudba stratila všetku autenticitu a v drvivej väčšine funguje len na prísnych kalkuláciách. Nečudo, že v takom prostredí žiadna poriadna rocková generácia nevyrástla, veď potomkovia detí Elánu vymytí zástupmi “No Name“ skupín poznačených obdobím plným disca, ska a pod. sú chudáčikovia zbombardovaní technom, dance floorom, rapom, hard coreovým a crossoverovým brakom (zober z rôznych žánrov to najhoršie, zmixuj to a z malých kôpok exkrementov je razom hora) a podobnými mediálnymi masážami, ktoré trvajú už pekných pár desaťročí, jednoducho nemajú šancu nažiť tú pravú nekompromisnú rockovú metelicu.

Dosť bolo úvah, poďme k albumu.

Pozitívnou črtou prezentovanej hudby je jej pozitívna nálada, už svieža pramenistá Rumunská rapsódia je toho dôkazom, minerálky by si z nej mohli brať príklad. Pravda, predstaviť si v 70. rokoch skupinu s takzvanými vyššími ambíciami, ktorá by odolala experimentovaniu so zvukovými avantgardami, je pomerne ťažké, a preto ani Fermáta nie je výnimkou a ponúka meditačný kúsok Perpetuum II, ktorý dokazuje, že hudobníci sú machri, exhibicionisti, do seba zahľadení machovia, a vôbec, väčšina poslucháčov je určite rada, že s takýmito sebcami nemusí žiť, ale ich len obdivovať. Klasický melodický džez rock prevláda v absurdne pomenovanej skladbe Postavím si vodu na čaj (ďalší zaužívaný zvyk „vyššieho“ umenia, dávať inštrumentálkam prapodivné názvy, aby to vyzeralo, že ide o prudký umelecký zámer). A nechýba drsná jazda na záver. Valčík pre krstnú mamu je parádny vrchol parádneho albumu. Ehm, vďaka tradične mizernej úcte Bontonu (a OPUSu) k našej klenotnici je to záverečná skladba z dôvodu, že na CD z roku 1997 jednu skladbu vyrazili, aby mohli narvať na disk dva albumy a ušetriť na výrobných nákladoch, však z toho nekukal nejaký zisk, ale keď už je to vraj kvalita, tak aby to dajako vyšlo, však?

Nerád hodnotím našu scénu, obzvlášť, ak protagonisti ešte žijú (a to dokonca v tesnej blízkosti), ale pri takýchto skvelých dielach našťastie nemusím ísť proti prúdu a azda za to nevyfasujem päsťou do tváre od hlavného protagonistu kapely, ktorá v našich končinách v tých časoch v danom štýle patrila k svetovým.

» ostatní recenze alba Fermata - Fermáta
» popis a diskografie skupiny Fermata