Affinity / Affinity (1970)

K Affinity som sa dostal, ani neviem kedy. Každopádne to bolo už v novom miléniu a tešil som sa ako konateľ garážovej firmy kontraktu od slovenskej vlády, pretože kapela patrila k dlhodobo ospevovaným kultovým záležitostiam. Hoci mám v obľube viac spevákov než speváčok, Linda Hoyle sa rozhodne zaradila k mojim najobľúbenejším hlasom. Ale poporiadku.

Akonáhle sa na mňa vyrúti džez rockovo zaobalená skladba I am and so are you, cítim sa ako prasa v bahne, ryba vo vode a politik v lobistickom byte v jednom. Kým Linda Hoyle disponuje príjemným zastretým hlasom, John Paul John sa vytasil s perfektnými „orchestrálnymi“ doplnkami, ktoré zo skladby robia perlu hodnú ospravedlnenia vykorisťovania lovkýň perál. Psychedelická atmoška sa ospalo vinie skladbou Night flight, postupne zrýchli, ako keby sa slimák dostal na ďalší vývojový stupeň alebo naďabil na mutagén známy z Ninja korytnačiek. Klávesy si uzurpujú hlavné machrovacie scény, aby sa celá skladba zopakovala ešte raz, pričom sóla sa chopí gitarista, ktorý z toho spraví hard rock. Ide o skladbu z vlastnej dielne, čo je rarita. A už je tu Wonder if I’ll care as much, niečo ako naliehavá balada nielen pre záhaľku. Mr. Joy je hravý i mierne nepokojný psychedelický kúsok, ktorý časom dospeje do frenetických stonajúcich pasáží, z ktorých by nejeden cirkevný hodnostár zajasal vo vidine odpustkov. Drsnejšia záležitosť Three sisters predstavuje druhú (a poslednú) autorskú skladbu na albume, je to nárez, z ktorého by sa školopovinné dieťa spamätávalo aspoň týždeň a opäť sa tu ozvú aj plnotučné dychy. A s pravidelnou zotrvačnosťou nastupuje náladovka Coconut grove. Čo by sa mohlo frcnúť na záver? Napríklad All along the watchtower, keď s ňou uspel Hendrix, tak musí každý! Affinity možno prirátať k dobru, že ju spracovala po svojom, značne psychedelicky a s ohľadom na nekonečné sólovania, ktoré milujem.

Vďaka Angel Air mám na CD aj za priehrštie bonusov, ktoré boli vydané aj samostatne, čomu celkom nerozumiem, ale nevadí. Nealbumový singel Eli’s coming/United States of Mind sa nesie v duchu albumu, prvý song sa veselo rozbehne, akoby vypadol z muzikálu Hair, a druhý je chodiacou reklamou na vlasovú tinktúru, hippies v plnej paráde, perkusie, Havaj... Nasleduje vlastná skladba Yes man, ktorá mala byť pôvodne na druhom alume skupiny, ktorý nikdy nevyšiel. Je parádna, rockovo zlovestná, mierne psycho (hoci do Hitchcocka má ďaleko), nechýba náznak džezíčku, tak to má byť. V 1968 sa to v Británii bluesovalo o sto šesť, nuž pozitívne naladená skladba If you live šíri pohodu s vervou hordy Križiakov na jedenej z jej lúpež..., teda oslobodzovacích výprav. Jedno sa Beatles musí nechať, keď sa pomýlili, dokázali prísť aj s niečím parádnym, I am the walrus je toho dôkazom. Tá skladba sa azda nikomu neskazila, či už sa jedná o Spooky Tooth alebo o Affinity. Druhá menovaná skupina to zvládla bravúrne, klávesy dominujú a speváčka znie správne nasrdene. Svižná oddychovka You met your match dosť stavia na vokáloch, Long voyage zasa pre zmenu borí v nudnej gýčovej slaďákovosti vhodnej do rádií (dobových, nečakajte rap alebo nejakú elektronickú zhovädilosť). Napokon je tu posledný bonus, skladba Little lonely man, ktorá bola zahraná naživo a záznam postupom vekov dosť utrpel. Otroci DR by z prezentovaného zvuku pravdepodobne dostali infarkt, ale je to dokument doby, a preto na nich netreba brať ohľad a tešiť sa, že je tu ďalšia vzácna skladba z kategórie pôvodných, na ktoré bola inak kapela skúpejšia ako Držgroš (Skrblík) McDuck na svojich synovcov. A je to nejaký funky blues rock.

Affinity je album, ktorý je ľahké ľúbiť.

» ostatní recenze alba Affinity - Affinity
» popis a diskografie skupiny Affinity