Pink Floyd / Meddle (1971)

Nikdy by mi nenapadlo písať o Pink Floyd. Možno práve preto, že mám pred ich tvorbou úprimný rešpekt a časom som zistil, že k nej prechovávam aj značne opodstatnený obdiv. Dotknúť sa legendy a nebyť pritom subjektívne zainteresovaný, je priam zázrak. Ich hudba nie je a nikdy pre mňa nebola, na prvé počutie jednoznačná. Aspoň vo mne sa rozvíjala a rástla ako malá rastlina, ktorá v súčasnosti prekvitá do hojnosti, košatosti, bohatstva a krásy. Samozrejme, na nie každé plody svieti slnko rovnako a s rovnakou intenzitou. Album, ktorý si však určite zaslúži ohrievať sa na výslní, je práve pre mňa album Meddle (samozrejme, chvalabohu, nie je jediný). Na prvý pohľad možno nenápadné dielko, nenesúce spoločný rys, či myšlienku, no o to viac prekypujúce nápadmi, náladami, špekuláciami, hravými vsuvkami, kombináciami a variáciami – prosto znôžkou skvelých a ohromujúcich nápadov.

Dielo otvára One of these days – hutná dunivá motivačná skladba, ktorá ihneď zaujme a posadí poslucháča na zadok. Veľavravne upozorňuje, že áno pozor, rozseká nás to na malé kúsky. So spokojnosťou sa k tomu prikláňam. Poryvy vetra, dunivá basa, vystreľujúce a pizúkajúce klávesy, vykresľujú hlbokú ryhu priamo do srdca. K tomu typické floydovske gitarové vyhrávky. Harmonicky šľapajúci stroj hneď na úvod. Po otrepanej Eye of the tiger a skvelej Immigrant song je toto moja ďalšia obľúbená motivačná skladba.

A Pillow of Winds je nádhernou jemnou ľúbostnou piesňou – pravým opozitom predchádzajúcej. Tu je priestor na nadýchnutie a márnotratné zasnívanie sa. Kĺzavé tóny slide gitary sa snažia uspať, upokojiť. Súzvuk gitár, jemné pretkávanie basy a podmaz kláves a hajtky privádzajú k dojmu, že snáď počúvame uspávanku. Do toho decentne hodiace sa príjemné vokály. Citlivé miesto, ktoré naozaj pohladí a poteší.

Nič nie je nemožné, ak si evidentné robíte to, čo chcete. O ono to potom funguje. Nenápadná jednoduchá piesenka s nápaditými pozastaveniami a prestávkami, vykreslená výrazným akustickým riffom. Pieseň si plynie svojim spôsobom a ja ju aj svojim spôsobom chápem. Sila davu verzus sila jednotlivca. Téma romantická, no nadčasová. Na záver liverpoolský futbalový chorál, You will never walk alone, sa ku podivu hodí. Po prvýkrát som mal pri počúvaní zimomriavky, ale to je asi prirodzené. Myšlienky piesne chorál dokresľuje a tým je otázka chorálu už ďalej pre mňa bezpredmetná.

Zrazu prichádza drzá, bonvivánska, veselá a uvoľnená hravosť, zhmotnená v piesni San Tropez. Odľahčená vecička, navodzujúca úsmev na tvári. Pri jej počúvaní mám vždy úsmev na tvári, cítim slnko, aj keď trebárz sneží a podvedome mám nutkanie si zapáliť cigaru, prechádzať sa po pláži a spoza klobúka občumovať opaľujúce sa ženské zadky. Hoci z iného súdka, ale podarená.

Pieseň Seamus – blues o starom psovi. Nápad hoci banálny, ale pieseň veselá. Verím, že sa všetci 4 pri jej nahrávaní zabávali. Možno vata, možno zámer. Hovorím si: „Dobre! Beriem!“

No a na koniec Echoes. Mozaika geniality. Vo všeobecnosti považovaná za opus, veľdielo, pre mňa dar. Dar, akého sa nedostáva často. Zasnený text plynie, dokresľujúc úžasnú súhru zvukov, nápadov a citlivosti. Úvodná snová časť je príjemným introm, kedy je príležitosť na premýšľanie, pri pokojnom plynutí smezi všetkých nástrojov. Na jeho záver je umiestnené ťahavé gitarové sólo, ktoré končiac - začína dunivými dominantnými zásekmi basy, podporované bicími. Ach ako ja tento moment Echoes milujem! Do toho záseky kláves a gitarové vyhrávky. Pre mňa najkrajšia časť diela. Kvílenie v zdanlivej prikrčenosti a ostražitosti - akoby sa vchádzalo do dosiaľ neprebádanej krajiny. To sa splní v momente keď sa hlavný motív stratí v prichádzajúcich záhadných zvukoch, sťaby ťahajúcich sa z podsvetia. Pri tejto pochmúrnej časti mám podobné pocity, ako pri pozeraní Hitchcockových Vtákov. To len dokresľuje fakt, že v nahrávke sú fakt počuť vrany. Po pochmúrnej a hrôzostrašnej vsuvke prichádza optimistický nádych v podobe tiahlych klávesov, kvapkania z úvodu skladby, jemné záseky basovej gitary a utekajúcich činelov. Vyslobodenie a nádej prinesie definitívne - gitarové sólo, ktoré pôsobí priam hojivo. Po ňom sa línia diela posúva na tému zo začiatku, kedy sa dá v náznakoch vytušiť koniec. Citlivo a dostratena tóny utíchajú, no ozvena v hlave ostáva nadlho – večne. Byť dokonale nasýtený hudbou – to je ten pocit po vypočutí Echoes. Čo ďalej? Asi len veľký-priblblý úsmev. Uf.

Album rozmanitý ako lúka plná kvetov, možno rozporuplný a zlepený. Pravda je taká, že sa mi celý ľahko počúva. Nikdy som nemal pocit prepnúť na ďalšiu skladbu. Každá mi priniesla prekvapenie. Za obalom sa ukrýva vždy iný darček, z každého iná radosť. Album Meddle ostáva pre mňa navždy pestrou mozaikou, na ktorej farby sa budem vždy rád pozerať. Hodnotenie? Bez váhania 5 hviezd.

» ostatní recenze alba Pink Floyd - Meddle
» popis a diskografie skupiny Pink Floyd