Wilson, Steven / The Raven That Refused To Sing (And Other Stories) (2013)

THE RAVEN THAT REFUSED TO SING.

Čo majú spoločné kapely ako Yes, Genesis, Jethro Tull, Pink Floyd alebo King Crimson? Určite sa všetkým vybaví odpoveď - progresívny rock. Ale nie len to. Všetky tieto kapely ovplyvnili Stevena Wilsona, zakladateľa a lídra úspešnej kapely Porcupine Tree. A na jeho treťom sólovom počine je to počuť viac ako kedykoľvek predtým. Donedávna som o Stevenovi ani len nepočul. Moje uši zamestnávali viac staršie albumy, najnovšie som objavil The Mahavishnu Orchestra. Pri listovaní v jednom nemenovanom rockovom časopise som objavil zmienku o tomto albume. Viac ako samotné mená a vznik ma zaujal práve obal. Čímsi ma upútal, ťažko povedať čím, možno preto, že podobný zjav mesiaca mám zafixovaný odnepamäti. Veľké čierne oči a otvorené ústa na šedom kruhu. Tento album som si po prečítaní nadšených recenzentov stiahol a neľutujem.

Úvodná Luminol ma dostala hneď v úvodných dvoch minútach na kolená. Basová linka ako keby vypadla z repertoáru Chrisa Squirea, hnev zmätených gitár, krásny melotron...a tu sa zrazu pridá nečakaná priečna flauta. Som uchvátený a počúvam ďalej. Po štyroch intenzívnych minútach, ktoré môžem priradiť k tomu najlepšiemu čo som za posledné roky počul, prichádza kľud a jemné zvonenie Wilsonovej gitary. Prichádza spev a jemné vokály. Kapela odohrá pár veršov v doprovode melotronu, známeho z nahrávok neskorších Beatles alebo Rolling Stones. Jemné motívy na klávesy s "ta-dá" vokálmi mi zase pripomínajú Yes, páči sa mi, že sa gitarista neschovával a priamo vyznal svoje inšpirácie. Chvíľková pauza a zrazu - BUM! Prichádza smršť, kapela hrá temné, ale krásne melódie, ktoré vo mne miestami evokujú postapokalyptické vízie. Kapela sa s klavírom vracia k úvodnému motívu, Guthrie Govan vytasí brilantné sólo a je tu koniec. Nádherná dvanásťminútová kompozícia ma presvedčila že si album vypočujem celý, aj keby ma mal nudiť. To sa však nestalo.
Prichádza Drive Home, jemná skladba s výnimočným postavením na celom albume. Úvodný rytmus vo mne evokuje jemnejšie momenty Opeth a Akerfeldtove vplyvy cítim možno pre jeho nie dávnu spoluprácu s Wilsonom. Zlom prichádza v momente, kedy akustická gitara zahrá s efektom podobným skladbe Hey You od Pink Floyd. Neskutočné sólo, ktoré je asi najlepším na celom albume zahrá znovu Govan. Kapela sa utíši a prichádza ďalšia dlhšia kompozícia, a to The Holy Drinker, ktorú drží priam "lordovský" organový motív. Ten sa po úvodných minútach, ktoré sú v znamení kapelnej improvizácie rozvinie už aj so spevom. Pre túto skladbu sú typické časté zmeny v rytmoch, niekde sa hrá na štyri, niekde na šesť alebo na päť. V sóle si mohutný Hammond krásne doberá jemnú flautu. Prichádza útlm, skladba pokračuje jemným klepaním na činel. To však ešte ani netuším, že vzápätí zareve skreslený kláves, no a to sa znovu rozbehne celá kapela ktorá bez akéhokoľvek varovania končí.
The Pin Drop po troch vynikajúcich skladbách pôsobí mierne nevýrazne, no keď si ju pár krát zopakujete, zamilujete si ju tiež. Dychový hráč Theo Travis si tu zahrá krásne saxofónové sólo. Ďalšia The Watchmaker už však priemerná určite nie je. Berie si všetko, čo ponúkajú známe klasické opusy ako The Cinema Show, Supper's Ready alebo Shine On You Crazy Diamond, ktorých podobnosť tu určite neprehliadnete. Po akustickom úvode prichádza 6/8 flautovo-gitarové sólo (tu si všimnite v harmonickom slede podobnosť s koncom prvej časti Shine On Your Crazy Diamond, kde hrá Dick Parry sólo na saxofón). Kapela sa znovu vracia až po sólovom vstupe Stevena Wilsona, ktorého spev doprevádza klavír. Tu sa zase objavujú vplyvy Rush, výrazná je miestami najmä basa. Zase prichádza kapelná explózia a je tu ohromný koniec ďalšieho dvanásťminútového eposu. No a potom prichádza nádherný a jemný zlatý klinec albumu, titulná skladba The Raven that Refused to Sing. Klavír pokladá akordy len tak, ledabolo. Spev kapelníka priam hladí na duši, a keď prichádza spev "havrana" (talkbox), zhŕňam svoje postrehy nad celým albumom a príde mi ako veľká poklona všetkým vplyvom Stevena Wilsona. Posledný krát sa pridá kapela, znovu v 6/8 tempe. Klavír tu dominuje a takisto sa s nami ako jediný nástroj lúči hlavnou témou skladby, párom čarokrásnych harmónií.

Niekomu možno príde nesympatické, keď sú v nových skladbách zjavné vplyvy legendárnych kapiel. Ja si však s radosťou púšťam tento album už dobrý týždeň raz za deň a tie vplyvy nevnímam ako nejaké kopírovanie. Steven Wilson dokázal rozvinúť tieto motívy do ešte krajšej podoby ako sa to darilo kapelám pred štyridsiatimi rokmi. 5/5

P.S.: Skúste si aj Vy niekedy porovnať obal so skutočným mesiacom. :)

» ostatní recenze alba Wilson, Steven - The Raven That Refused To Sing (And Other Stories)
» popis a diskografie skupiny Wilson, Steven