Hancock, Herbie / Head Hunters (1973)

Tento míľnik v Herbieho tvorbe je archetypiálny jazzfunkový počin a ako taký je aj vnímaný verejnosťou. Ja ho vnímam ako čistý funk, nakoľko saxíky a Herbieho prelúdia tu majú s jazzom pramálo spoločného. Stačí si vypočuť Sly and family a človek objaví zdroj odkiaľ tento album čerpal. To je však nie na škodu. Práve naopak.
Funk som mal vždy mimoriadne rád veď "fonky nálada" tu bola pre moju generáciu od polovice 90tych rokov.
Toto dielko som ostal do rúk systémom akým kupujem CD už roky. Naslepo. Vedel som že chcem niečo od Hancocka na zoznámenie sa a toto CD bolo najlacnejšie. Keď som ho vrazil do môjho vtedajšieho Noname CD prehrávača, po prvotnom zapískaní(prehrávačova improvizácia na každé CD ktoré mal), začala ARP riffovina a následne pridávanie sa ostatných muzikantov, ktorí skladbou Chameleon navodzujú stav akoby človek sám bol týmto plazom so sekanými pohybmi na love.... Úplne to tam je. Ani Lizzard king by to lepšie neotextoval ako to Herbie a jeho gang zahrali.
Watermelon Man je mantra. Nie, nehovorím o indických vplyvoch, ale o opakovaní motívu s archaickými krikmi. Vytvára to zaujímavú náladu ako dakde v pralese. Pre mňa skôr asociácia s opičákmi ako s melónmi, ale to je koniec koncov iba technická poznámka.
Sly... to je proste tribute song jak hovado.
Poslednou skladbou Vein Melter sa vo mne ozaj čosi topí. V tejto jedinej naozaj jazzovej vecije toho veľa. Počujem tam Milesa, Mingusa, Shortera, Ravela, chvíľkami ale aj také to kozmické syntetizátorovanie. Príjemný slaďák do postele.
Album mám rád a ani po cca 15 rokoch sa mi neopočúval. Jazz(i keď v tomto prípade skôr funk) proste opočúvanie nepripúšťa.

» ostatní recenze alba Hancock, Herbie - Head Hunters
» popis a diskografie skupiny Hancock, Herbie