Brown, Arthur / Fire - The story of Arthur Brown (2003)

Arthura Browna evidujem od detstva, samozrejme, cez hit Fire. Neskôr, to už som hrával na bicie a Carl Palmer bol mojim vzorom, som videl akýsi videoklip, kde sa za maskou bubeníka skrýval práve on a bolo rozhodnuté. Raz sa tomu budem musieť pozrieť na zúbok. Spomínam si aj na to, že ako som začal zbierať cédéčka, ešte na strednej škole, tak som ich mal do stovky, keď za mnou prišiel jeden známy, reku, že zháňa akýsi starý album. S prehľadom vlastným tínedžerom a neznalým prostáčikom som zadrel, že ja mám v zbierke všetko podstatné. A on na to, že chce Crazy World of Arthur Brown. Tým ma odrovnal, vybľabotal som síce niečo o tom, že však to je taká psychedélia (akože, koho to zaujíma), ale bolo jasné, že veľkohubé chvastanie slúži skôr či neskôr iba ak hanbe. A preto viem, že všetko podstatné zďaleka neznamená všetko, čo existuje. Maximálne tak všetko, čo chcem, akurát aj to nie je pravda, pretože chcenie patrí k životu, nuž sa uzavrie až súčasne s rakvou (urnou, prípadne iným osvedčeným spôsobom).

Na výberovku Arthura Browna sa „recenzne“ chystám roky, stále nie som úplne presvedčený o tom, ako ju uchopiť. Tak to skúsim takto:

Prvý disk sa spočiatku drží bluesovej kveteny (You don’t know) ako nemenovaná finančná skupina štátnych zákaziek, a teda ponúka za priehrštie klávesových kúskov dopĺňaných dychmi (Don’t tell me) a inými aranžérskymi fičúrinami (napr. pískanie – Child of my Kingdom), ktorým dominuje mohutný Brownov hlas. Miestami má až Tom Jonesovský prejav (Baby you know what you’re doing), pri niektorých cítim vplyvy Animals (The green ball). Inými slovami, je to strašne fajnová a v podstate netemná muzička lemujúca druhú polovicu šesťdesiatych rokov s prelomom k sedemdesiatkam. Samozrejme, nočné nálady sa zjavujú (Devil’s grip) a sú parádne. Priam Captain Beefheartovské uletenosti (The Lord doesn’t want you) sa v skromných momentoch striedajú s divými psycho-hard rockovými hlušinami (Eternal messenger) a nemôže chýbať ani srdcervúca balada (Sunrise). Ťažké psychedelické stavy (Creep/Creation) moc nemusím, ale počúvateľná psychedélia je dovedená k dokonalosti vo Fanfare: Fire poem a v následnom monumente Fire!. „Som Boh pekelného ohňa a prinášam vám oheň!“ Toto pozná asi každý človek, ktorému slúži sluch a keď sa povie nesmrteľná skladba, tak to znamená Fire!. A nezabúdajme na to, že pódiová ohnivá prezentácia plná masiek a kostýmov prisudzuje Crazy World of Arthur Brown ešte aj javiskové priekopníctvo.

Druhý disk letí sedemdesiatymi rokmi a v rýchlom slede zhrnie aj nasledujúce dve dekády. Už koniec predchádzajúceho disku naznačil, že psychedélia a vesmírna nálada bude naberať na intenzite, nuž sa veselo pokračuje k čoraz dominantnejšiemu klávesovému soundu a priznávam, je tu toho podstatne menej, čo by sa mi páčilo. Úvodná skladba Gypsy kombinuje klávesy so zaujímavou tvrdenou gitarou a je tak zaujímavou art rockovou kompozíciou. Páči sa mi aj gitarovo plná skladba Universal Zoo. Dobové funky a príbuzné vírusy postupne nahlodajú väčšinu skladieb (The Lord will find a way, The Lord is my saviour). Postupne sa zjaví až elektronická hudba (Speaknotech) a jeden zfunkovaný Hound dog s tým nič nespraví. Avšak na záver disku dostaneme niekoľko komorných koncertných balád, akustickú Let a little Sunshine (info your life), klavírnu Heartaches a minimalisticko slákovú A hard rain’s a-gonna fall, kde exceluje polorozprávaný prednes samotného Arthura Browna. Perličkou je zaradenie slákovej verzie Silver machine od Hawkwind. Zdalo by sa, že sa s výberovkou dôstojne rozlúčime, ale opak je pravdou! Úplne hrozné zaradenie záverečného remixu skladby Fire! od Die Krupps je grc. Nech mi nikto nevraví, že geniálne dielo nie je možné poondieť!

Celkovo je to podarený výber, prvý disk je dokonca vynikajúci, druhý mapuje niečo, čo ma z veľkej časti nebaví. Na zoznámenie s tvorbou interesantného interpreta je však vhodný.

» ostatní recenze alba Brown, Arthur - Fire - The story of Arthur Brown
» popis a diskografie skupiny Brown, Arthur