Depeche Mode / Violator (1990)

Bývali časy keď som Depeche Mode ofúkol, že aká mi to je veľká a známa kapela. Tak som si radšej pustil nejaký hard-rock prípadne metal a nevenoval som im pozornosť. Po nežnej revolúcii sme mali k dispozícii zrazu aj hudobnú televíznu stanicu MTV a v tom čase tam stále chodila skladba Personal Jesus, a to tak často že mi až liezla krkom. Po tom to samozrejme zakódovali, veď nebudeme to predsa pozerať zadarmo. V mojej pamäti však ostala skladba Enjoy The Silence, ktorá ako jedna z mála zanechala vo mne pozitívny pocit. Tá bola neskôr aj spúšťačom môjho neustáleho bádania, lebo tá pieseň je tak dokonalá, že keď ju stále počujem tak v nej cítim čosi geniálne. Prečítal som si aj nejaké tie recenzie na album Violator, že čo je to vlastne za dielo. Dozvedel som sa týmto spôsobom o jeho dôležitosti a význame, a tak som si povedal že toto predsa nemôže byť zlé, keď takéto superlatívy dokážu popísať profesionálni aj fanúšikovskí recenzenti.

Prvý kontakt s Violator bol tak pol na pol, singlové skladby dokázali svoju silu aj po niekoľkonásobných počutiach, ale boli tu aj tie ktoré také jednoznačné neboli. Musel som pochopiť o Depeche Mode jednu vec a to takú, že oni nerobia lacnú komerciu. Názvy dosiek ako Black Celebration, Music For The Masses a Violator sú viac menej sarkastickým odkazom veľkým vydavateľským firmám, ktorým ide predovšetkým o biznis. Chceli robiť umenie, ale boli tlačení do toho aby robili len kolovrátkové hity. Našťastie Martin Gore je skladateľ, ktorý píše nádherné melódie a tak nehrozilo ani v najmenšom, že začne skladať slaboduché a presladené disko skladby. Veľkou devízou hudby Depeche Mode je hĺbka, ktorou docielia maximálny účinok v konfrontácii s poslucháčom. Elektronické aranžmány sú tak bezchybné, že mi vôbec nechýba gitara a všetko nahradzujú atmosférou, a perfektne vypracovanou melodikou.

World In My Eyes je úvod, ktorý by si prialo asi viacero podobne orientovaných kapiel. Elektronika je priam vyšperkovaná rytmickými lahôdkami a Dave Gahan smutným baritónovým hlasom rozpovie opäť niečo osobné a pritom pozitívne. Martin Gore preberá mikrofón a Sweetest Perfection pomaly buduje svoj charakter na snivej melódii a pekne znejúcich bicích. Personal Jesus mám rád a musí ju poznať snáď každý čo i len príležitostný poslucháč, navyše v predĺženej albumovej verzii je ďaleko sympatickejšia. Halo si svoje miesto medzi singlami síce nevybojovala, ale jedná sa o pieseň ktorá ten potenciál v sebe má. Pomalá Waiting For The Night je skoro až relaxačná, no atmosférou sa prelievajú aj silne introvertné pocity. A je tu konečne slávna Enjoy The Silence, ktorú považujem za jednu z najdokonalejších skladieb v populárnej hudbe. Úžasná harmonická línia postupne absorbuje ďalšie a ďalšie zvuky, ktoré vrcholia jednoduchým a pritom majstrovským gitarovým motívom. Policy Of Truth nadväzuje kvalitou na predošlý song a je to veľmi sugestívna porcia melódií a elektronických plôch. Jemná Blue Dress patrí opäť Martinovi Goreovi a jeho farba hlasu a spôsob spievania vôbec nenarúša povahu albumu. Alternatívne znejúca Clean je akýmsi opozitom voči hitovým skladbám.

Vyvážiť umenie a komerciu je veľmi nevďačná úloha a len málokto vyjde z tohto boja víťazne. Depeche Mode sa to podarilo a začali ich registrovať aj tí, čo hľadajú v hudbe niečo viac bez ohľadu na žánrovú príslušnosť. Violator je zaujímavý prirodzeným a veľmi osobitým prepojením rôznych štýlových prvkov a asi práve preto patrí medzi nahrávky, ktoré výrazne pohli hudobnou scénou v celosvetovom ponímaní. Je tu však aj čosi čo sa prihovára poslucháčovi normálnou ľudskou rečou a to je veľmi dôležitý aspekt albumu. Za to samozrejme môže skvelá aranžérska práca Martina Gorea a Alana Wildera. Práve táto spŕška pocitov je relevantným dôvodom k opätovnému záujmu o ich hudbu a na začiatok si stačí vychutnať napr. také malé potešenie z ticha – Enjoy The Silence.

» ostatní recenze alba Depeche Mode - Violator
» popis a diskografie skupiny Depeche Mode