Yes / Relayer (1974)

Pôvodne som chcel napísať keď už nie plne kvalifikovanú recenziu (na čo mám príliš povrchné hudobné vzdelanie), tak aspoň vlastný vzťah k tomuto albumu. Potom som si uvedomil, že celý Relayer je pre mňa Gates of delirium. Nieže by Sound chaser a to be over boli menej kvalitné, to určite nie, ale Gates pre mňa stelesňujú celý album. Keby som raz stretol mimozemšťana a ten by sa ma opýta, čo je to artrock, nepovedal by som nič, len by som mu pustil Gates of delirium. Tam je to všetko...
O inšpiráciách k textu Gates sa už popísalo kadečo. Je tam Tolstého Vojna a mier, je tam nádych sci-fi (pre 70. roky priznačné!), je tam Andersonovská nedefinovateľná poetika (kedysi som skúšal prekladať kadečo, dnes si myslím, že je to skôr zabíjanie poézie), ale to, čo ma vždy dostane, je hudba. Také niečo nemohlo vzniknúť v inej dekáde. Celá skladba je vystavaná (znalci, opravte ma, ak sa mýlim) spôsobom, typickým pre vážnu hudbu. Je tam ouvertúra, postupne to graduje, každý muzikant predvedie to najlepšie, vrcholí to famóznym zvukovým výbuchom (čas 12:47), ktorý pre moje uši predstavuje sopečnú erupciu a musím ho počúvať stále dookola až to všetko opadne do brilantnej záverečnej pasáže Soon...
Keby kedysi tvorcov neobmedzovala dĺžka strany LPčiek, Yes by určite natiahli Gates aj na viac.
Viem že všetko, čo tu píšeme, je silne subjektívne, preto sa nerozpakujem vyhlásiť, že Relayerom Yes dosiahli svoj vrchol minimálne v 70. rokoch.
Five stars!

» ostatní recenze alba Yes - Relayer
» popis a diskografie skupiny Yes