Dream Theater / Dream Theater (2013)

ČO NA ÚVOD?...
Musím povedať, že na napísanie recenzie na nový album Dream Theater som si nechal veľké množstvo času, pretože albumy od tejto legendárnej kapely sa vždy, teda aspoň v mojom prípade, dostávajú pod kožu pomerne dlho, a tak som sa rozhodol, že si ho vypočujem nespočetne veľa krát, aby sa pocity a dojmy ustálili na, povedzme, konštantej hladine.

...SMEROVANIE...
Myslím si, že už od oznámenia kapely, že sa chystajú natočiť nový album, boli očakánia od nového materiálu pomerne veľké. Aj keď si myslím, že obrovské množstvo fanúšikov kapelu zavrhlo už po odchode Mike-a Portnoya a nový materiál si ani nevypočujú, resp. možno vypočujú, ale aj keby bol prelomový, skvelý, atď., tak pre nich proste DT už skončili. Ja sa nechcem moc k odchodu už vyjadrovať, sú to tri roky, popísalo, povedalo sa o tom strašne veľa, dokonca si myslím, že miestami reakcie už boli prehnané. Ja patrím k skupine fanúšikov, ktorí sú odchodom Portnoya príjemne prekvapení a či už prezentácia, hudba, chémia kapely sa mi veľmi pozdáva. Ale, poďme sa teda pozrieť na nový materiál. V podstate, pri prvom vypočutí, dá sa povedať, ma album ničím výrazne neprekvapil. Je to perfektne poskladaný mix toho, čím sa Dream Theater stali ikonami progmetalovej scény. V mojom prípade to, že Dream ma ničím neprekvapil hodnotím ako pozitívum, pretože od tejto kapely vždy očakávam maximálny výkon po všetkých stránkach. Jedna vec sa ale predsa len nájde, a to je duša. Nemôžem si pomôcť, ale čím viac som album počúval, postupne hľadal tie povestné skryté prepojenia, momenty, keď máte husiu kožu, tým som si stále viac pripúšťal, že je to jeden z najlepších materiálov, aké kedy kapela dala dokopy. Príde mi, že DT skladali hudbu spontánne, album je podľa môjho názoru veľmi dobre vyvážený, pretože pri posledných nahrávkach, či už sa jednalo o Systematich Chaos, Black Clouds Of Silver Linings sa mi veľmi často stalo, že som skladbu prepol, posunul, pretože v podstate som sa začal mierne nudiť. Takéto niečo sa mi pri Dream Theater nestalo a dovolím si povedať, ani nestane. Pozorný fanúšik si ale určite už pri prvých tónoch všimne mierne odlišný zvuk kapely, mix je, neviem ani, ako to správne pomenovať, zrejme moderne staromódny, cítim, že DT sa chceli vrátiť úplne na začiatok, ku svojim koreňom, ale zároveň byť moderní. Toto sa im podla mňa dokonale podarilo. Čo sa týka jednotlivých výkonov, Mike Mangini odviedol na albume prekrásnu robotu, taktiež cítiť, že sa podieľal aj na písaní materiálu, niektoré pasáže, ich rytmické prevedenie som ešte u DT nikde nevidel a naozaj, klobúk dolu. Veľmi ma prekvapil James LaBrie, ktorý na albume skutočne dominuje, svoj hlas a jednotlivé party má pevne pod kontrolou a dovolím si povedať, že je to preňho možno aj najlepší spevácky výkon, pre mňa stýlovo veľmi podobný albumu IaW. Konečne dostal veľké množstvo priestoru aj John Myung, basa je výrazná, dokonca aj s množstvami sól, čo sme naozaj na posledných albumoch (možno okrem ADToE) nepočuli. Jordan Rudess sa opäť vracia k starým dobrým, klasickým soundom, ako sa hovorí, netlačí moc na pílu, myslím, že našiel zdravý kompromis medzi modernými zvukmi a efektami a starou dobrou piano version. John P. a jeho gitara, to je kapitola sama o sebe, typický zvuk pre kapelu, množstvo krásnych sól ( obzvlášť The Bigger Picture - v jednoduchosti je krása), myslím, že ju ustrážil na správnej úrovni, nie je to len dokazovanie sebe a všetkým poslucháčom, že patrí k najlepším gitaristom na svete.

KROK ZA KROKOM

Nikdy som nebol prívržencom hodnotenia jednotlivých skladieb, myslím si, že každý album treba hodnotiť ako celok, ale spravím malú výnimku. Album sa začína, v podstate by som to nazval soundtrackom, pretože False Awakening Suite je naozaj priam filmová ukážka tvorby DT. Myslím si, že je skvelým začiatkom celého albumu, dostane poslucháča na, povedal by som, umeleckú nôtu. Z omylu ho ale okamžite vyvedie The Enemy Inside. Jednoznačne najtvrdšia skladba celého albumu, ktorá začína drtivým riffom. Postupne skladba otvára svoje tvrdé vráta a púšťa poslucháča ďalej. V tejto skladbe ma okamžite oslovili bicie, sú perfektné, jednotlivé cielene skoršie rytmické nástupy do refrénov sú typickou ukážkou toho, čo Mike Mangini priniesol do kapely. Na moje prekvapenie skladba neustále šlape, v podstate od začiatku až dokonca a so svojou temnou atmosférou a tématikou je to niečo, čo ma mierne prekvapilo. Po nej nasleduje, áno, The Looking Glass, povedzme mierny odkaz na Rush, ktorý si ale stále v sebe drží jednoznačného ducha Dream Theater. Krásna skladba, ktorá má v sebe naozaj všetko, James ukazuje krásnu farbu svojho hlasu, pre mňa je to jednoznačný návrat k albumu Images And Words a k úplným začiatkom DT. Nasleduje inštrumentálny leviathan, Enigma Machine. Dlho sme čakali na inštrumentálnu skladbu. Po prvom počutí ma skladba príliš neoslovila, ale musím povedať, po čase a naozaj častom opakovaní ma skladba naozaj dostala, či už basovo-bicia rytmická linka, taktiež vhodný zvuk kláves a taký špinavý zvuk gitary, robí z tejto skladby, pre mňa, naozaj zaujímavý kúsok. No, máme tu The Bigger Picture. Toto je pre mňa zrejme najkrajšia skladba na albume. Krásny čistý zvuk všetkých nástrojov, ale hlavne výkon Jamesa je v tejto skladbe naozaj úžasný. Dá sa povedať, že v jednej skladbe ukazuje všetky polohy svojho hlasu, povedal by som, že to, čo ukázal tu sa mu nepodarilo v minulých albumoch ani počas celej nahrávky.Nasleduje Behind The Veil, ktorá začína naozaj novým začiatkom, jednotlivé nástroje a zvuky sú veľmi zaujímavé, ktoré sú nasledované tvrdým, ale jasným Dream Theater riffom. Veľmi zaujímavý refrén, ktorý nie je až taký výrazný naozaj skvele zapadá do konceptu skladby. Surrender To Reason je veľmi zaujímavá skladba, pre mňa hlavne tým, že má mierne odlišnú schému ako väčšina skladieb kapely. V podstate jej vrchol prichádza postupne, minútu po minúte sa buduje a celá skladba, mám pocit, smeruje ku koncu, žiadny výrazný refrén, dalo by sa povedať, taká nemastná-neslaná a práve tým je pre mňa výnimočná. Máme tu Along For The Ride, pre mňa veľmi pekná balada, zaujímavo vyskladaná, bicie veľmi pekne doplňujú atmosféru, samozrejme, sólo Myung - Rudess, úžasné. Pre mňa uzatvára najsilnejšiu pasáž albumu. Celý album ale kočím eposom The Illumination Theory. 22-minútová jazda, na ktorej sa naozaj dostanete do všetkých zákutí kapely, doplnená krásnou orchestrálnou pasážou. Od tohoto momentu je cítiť, že skladba a aj celý album smerujú ku koncu s jasným textovým aj hudobným odkazom. Záver, naozaj James opäť ukazuje, že urobil obrovský krok vpred, za posledné roky a záverečné Rudess-Petrucci-ho hladkanie je naozaj vhodnou, jemnou bodkou za týmto dielom.
RESUMÉ?...
Ako zhodnotiť celé dielo? Pre mňa je to naozaj excelentná nahrávka a ukážka, že Dream Theater sú naozaj majstri svojho remesla. Niektorí sa ale pýtajú, čo album priniesol, kde sa posunuli, atď. Je pravdou, že DT už fanúšikov neprekvapujú takým štýlom ako napríklad albumom Train Of Thought a myslím si, že už ani nikdy neprekvapia. Proste oni sú kapela, ktorá baví svet už takmer 30 rokov. Za tie roky sa hudba posunula opäť niekde inde, vytvorili si za 30 rokov štýl, ktorý keď niekde započujete, okamžite viete, že je to Dream Theater. Jednoznačne nesúhlasím s rečami, že sa neposúvajú, opakujú, atď. V dnešnom svete je veľmi ťažké ostať jedineční a myslím, že Dream Theater sa to darí. Verný fanúšik, ktorý sa dokázal preniesť cez to, že odišiel jeden zo zakladajúci členov, a že kapela sa rozhodla ísť ďalej, musí vidieť obrovskú zmenu, ktorou si kapela prešla. Podľa môjho názoru zmenou k lepšiemu, a preto album Dream Theater radím k úplnej špičke ich diel, k albumom Images And Words, Scenes From A Memory. Čo ma ale napĺňa obrovským optimizmom je to, že tento album je možno ešte stále len cesta, nie cieľ. Tešme sa na to, čo nám Dream Theater ešte prinesú.

» ostatní recenze alba Dream Theater - Dream Theater
» popis a diskografie skupiny Dream Theater