Pink Floyd / The Piper at the Gates of Dawn (1967)

The Piper at the Gates of Dawn.

Šesťdesiaty siedmy priniesol hneď niekoľko priekopníckych albumov, ktoré zbúrali barikády medzi tým, čo je a čo nie je dovolené. Piper je u mňa hneď druhý najdôležitejší po Pepperovi od Beatles. Od úvodu sa valí smršť zvukov na tému astronomických spojení, tvoria krásny celok doprevádzaný Sydovym naliehajúcim hlasom. Zimomriavky mi chodia po tele a od korienkov vlasov až po päty necítim nič iné ako husiu kožu...som v tripe do stredu galaxie.

Oči mi otvorí bítová Lucifer Sam. Veľa ľudí hovorí že heavy sound (zámerne nehovorím rock/metal) priniesli kapely ako Sir Lord Baltimore alebo Black Sabbath. Ale takto posadený beat by som bez váhania označil ako priekopnícku vec heavymetalu. Rôzne šumy a škvrčania na gitaru, power-riff, staccato Masona a nakoniec frenetické Watersovo sólo to len potvrdzujú.

Matilda Mother má v sebe kus temnosti, vytvára šialenú atmosféru - snáď to len robí akordický vzostup a stupnice cez refrén? Vzápätí to však nemôžem povedať o Flaming. Tu sa cítim ako v hurikáne, ktorý náhle preruší bezstarostný Barrett. Nechávam sa unášať na vlnách a znovu cítim tú atmosféru roku 1967.

Prichádza ďalší trip - Pow R Toc H. Atmosféra sa obratom mení - hlavnú rolu tu pravdepodobne zohralo LSD, bondovská basa a ležérne piano pravidelne striedajú molové a frenetické povyky typu "dui-dui" a ja sa cítim fajn. Ako zaujímavo dokáže nahrávka preniesť atmosféru aj k ušiam poslucháčov...

Watersova prvotina na albume (ostatné sú všetko Barrettovky) Take Up Thy Stetoscope and Walk akoby hľadala čo si všetko môže dovoliť a kombinuje klasický beat s free jazzom (!?! - ťažký odfuk - !?!). Túto môžem! :)

Interstellar Overdrive - čo k nej len napísať. Strhujúci - áno, priam hardrockový riff - preruší blúznenie a chlapci sa začínajú hrať. Ukazujú fanúšikom o čo tu beží a ja len nechápavo otváram pusinku a snažím sa pochopiť. Ďalší veľký trip a otváranie mysle cez drážky vinylovej platne.

Posledné štyri piesne sú pre mňa krásne príklady hitových singlov . The Gnome je jednoduchý a zábavný popevok, ktorý by razom nahradil celú partiu fetišistov na čele s Arnoldom Laynom a jeho prapodivnou priateľkou, hrajúcou sa Emily. Dve veľmi atmosferické Chapter 24 a Scarecrow sú príklady ďalšieho skĺbenia viacerých štýlov dohromady - aj keď po odmyslení všetkých nástrojov počúvame klasickú popovú vec, Wright so svojimi analógovými klávesami dotvára priam exotickú (ázijskú?) chuť piesní. A mne naozaj chutia. Záver patrí Bike, v ktorej si aj tak vždy najviac vychutnám zaujímavé efekty na konci.

Platňu veľmi odporúčam v mono-verzií, má odlišný mix a vzniká úplne iný zážitok. A aby sme sa rozumeli, slovami trip a podobnými slovnými hračkami sa len obrazne pokúšam vysvetliť stavy, ktoré mi hudba vytvárala počas listeningu.
Suma sumárum je to fantastická prvotina, ktorá je veľmi zásadovou platňou v celkovom pôsobení nie len Pink Floyd, ale aj rockovej muziky doteraz.

» ostatní recenze alba Pink Floyd - The Piper at the Gates of Dawn
» popis a diskografie skupiny Pink Floyd