Wishbone Ash / Blue Horizon (2014)

Wishbone Ash, resp. jej debut, ma priviedol k muzike, ktorá sa mi stala láskou na celý život. Dodnes považujem prvých šesť albumov za to naj, čo na poli baladického hard rocku vzniklo. Žiaľ, postupom času sa z jedinečnej kapely stala síce príjemná, ale ničím nevynikajúca záležitosť a občas sa dokonca vnorila až po uši do bahna nepočúvateľnosti (Raw to the bone). Aj keď mi posledné albumy veľa nepovedali, čerstvú novinku som si kúpil, reku, nechám sa prekvapiť, či Powell, čoby jediný pôvodný člen, dokáže vykresať náznak niekdajšej majestátnosti. Vravím si, obal síce pripomína niečo od Pink Floyd, ale azda je to len klasická absencia originality, ktorou rockové obaly trpia posledných štyridsať rokov. Po pomerne aktívnom opakovanom počúvaní skúsim svoje dojmy zhrnúť. Desať skladieb a hodinová stopáž, to naznačuje dlhšie skladby, čo mám rád.

Jemné pradená gitariek naznačujú, že kapela stavila na to, čo zabilo neoprog. Sterilne mäkučké nazvučenie korunované nevábnym cukrovým spevom. Take it back je tak (podobne ako väčšina skladieb na albume) určená priam do rádií. Našťastie sú tu gitary, ktoré znejú stále „wishboneovsky“ a je radosť počuť ich premyslene melodické vlnky. Prekvapivo sa v skladbe Deep blues ozve boogie á la ZZ Top, pôsobí živo a veselo, slide gitara dominuje, som spokojný. Niektoré skladby majú priam 80-tkový nádych, čuj Strange how things come back around. Chápem, že kapela chcela docieliť vzdušný sound, akurát to miestami znie až moc sterilne. Prispaté vokálne medzihry tomu nasadzujú korunu. V závere však počuť, že muzikanti majú radi blues a to je fajn. Being one je vrcholne nechutná záležitosť, toto sú osemdesiatky ako vyšité, poďme rýchlo na Way down south. Tiež síce začína ako klip spred troch desaťročí, ale je to v podstate celkom nevtieravý pop, dokonca aj refrén znie spevne. Záverečné gitarové vyšívanie pripomenie to, čo na kapele milujem. Tally ho! pripomenie medzihry z prvých albumov, nanešťastie sa prirýchlo dostaví spev a aj keď sa refrén snaží znieť ako pochodovka, radšej sa mohlo jednať o inštrumentálku. Aj tak však skladbu radím k tomu lepšiemu, čo sa tu nachádza, prevažuje melancholická nálada, ku ktorej v hudbe inklinujem radšej ako k neviazanej veselosti. Totálna bluesovka Mary Jane dielu pomohla, ešte, keby sa zvolil neuhladenejší zvuk... Záver albumu sa postupne vzďaľuje komerčným vodám, American Century začína pomerne neobvyklým inštrumentálnym motívom, ktorý je síce melodický, ale nie tak, aby sa človek cítil pohodlne. Bravó! V speve sa samozrejme nabehne na priamočiary soft rock, medzihry však skladbu natláčajú do artrockových vôd, prvý raz sa prejaví bubeník, ktorý ukáže, že mu idú aj nerytmické vyhrávky, celkom by ma zaujímalo, ako si s nimi poradí naživo. Blue horizon, titulná skladba, je prvým vrcholom albumu. Konečne mohutná balada, konečne kopa gitarových vzplanutí s obligátnym gradovaním v závere, toto je Wishbone Ash! Druhým vrcholom je najlepšia skladba albumu, záverečná All there is to say. Tu sa prvý a posledný raz zjavia reminiscencie na obdobie okolo Argusu, všetko znie, ako by to už kedysi odznelo, ale nevadí. Jemne splínová atmosféra, náznak vnútorného boja, gitarové vyplakávanie, dokonca sa ozve aj vyšívajúca basa, škoda, že si to nechávala až na koniec. Príjemné sú aj sprievodné husle, nevytŕčajú, ale ani nezanikajú.

Čo dodať záverom? Návrat do zlatej éry prvej polovice 70. rokov sa nekoná, ani som to nečakal. Rozhodne neverte nikomu, kto by toto tvrdil. Veľká škoda, že album nezvučil a neprodukoval nejaký poriadny rocker, ale akýsi Tom Greenwood v pakte s Johnom Greenhamom. Najať skutočného speváka a rytmiku, ktorá by sa neodsúdila do role krovinatého automatu, a mohla to byť jazda. Takto je Blue horizon albumom, ktorý sa ľahko počúva a rýchlo sa naň zabudne. Pár (posledné tri) skladieb však stojí za opakovanie, a preto som zhovievavejší, než by som bol normálne. Kiežby rádiá hrali takúto muziku.

» ostatní recenze alba Wishbone Ash - Blue Horizon
» popis a diskografie skupiny Wishbone Ash