Kazachstán / Bojím se bát (2008)

Kazachstán síce ešte nemá nejakú siahodlhú diskografiu za sebou, ale ich tvorba je hneď od začiatku na svoje pomery veľmi vyzretá. Nehanbia sa sami nazvať svoju hudbu ako art-rock či progresívny rock, čo si na nich veľmi cením. Ich prvý mini-album "Bojím se bát" musí naplniť nadšením tých, čo so slzou v oku spomínajú na kapely ako Blue Effect či Pink Floyd. Líder a hlavný skladateľ Robert Hejduk má príťažlivý autorský rukopis a ako gitarista je značne ovplyvnený českou gitarovou legendou Radimem Hladíkem. So cťou vzývajú minulosť a rovnako vkladajú do hudby aj svoj tvorivý potenciál, ktorý nie je vôbec zanedbateľný. Naopak si myslím, že v budúcnosti môžu prekvapiť skutočnými skvostami na českej progresívnej scéne. Zaujímavou persónou je taktiež spevák a výtvarník v jednej osobe Alan Grezl. Na to, že sám seba nazýva introvertom je jeho vokál expresívnym prvkom v skupine Kazachstán. Dokáže príjemne pohladiť, ale aj podráždiť a to je (podľa mňa) aj pravým poslaním skutočného frontmana.

Nerád by som prirovnával kapelu k známym progresívnym formáciám, ktoré spájali husle a progresívny rock, no myslím si že v tomto prípade budú niektorí fanúšikovia nepochybne nadšení. Tento nástroj dáva hudbe väčšiu pestrosť, vyváženosť a hlavne dušu. Ďalším zaujímavým faktorom pre mňa je striedanie akustických a elektrických zvukov, ktoré znejú dokopy harmonicky a precítene. Samostatnou kapitolou sú určite texty Jaroslava Žilu. Nesnažím sa ich pochopiť, ale majú celkom dômyselnú stavbu a používajú inteligentné slovné obraty. V spojení so šikovne naaranžovanou hudbou tvoria kompaktný a hlavne pôsobivý celok.

"Introdukce" je klasická ouvertúra obalená do klávesových zvukov. Hneď na to nadväzuje "Hadí mléko" s výborným textom a rovnako ohnivo je podoprená prog/jazzovou hudbou v strednom tempe a husľovými vyhrávkami. Pocta ich rodnému mestu mohla dostať len jeden názov a to "Ostrava". Tu je podobnosť ku gitarovej hre Radima Hladíka až kontaktne blízko. Imponuje mi prelínanie blues-rockových verzií s vyložene melodickými plochami. Je to krásne spojenie a ešte krajšie vyznanie nielen svojmu mestu, ale aj významnej českej skupine Blue Effect. Titulná skladba "Bojím se bát" začína jazz-rockovo a Grezl využíva aj jazzový spôsob spevu tzv. sketovanie. Prekvapivo sa to pomaly presúva do pochmúrnych nálad a celkom osviežujúco padne flauta (kaval) alebo aj akustická gitara. Za ďalší sedem-minútový (a posledný) song "Za čtyři rohy" by sa naozaj nemusel hanbiť ani sám veľký Radim Hladík. Harmonicky dokonale zvládnuté pasáže sú jednoducho nádherné a je to taká prog-rocková perla, ktorá sa na konci tohto diela náramne hodí.

Album má jednu chybu a to takú, že trvá len pol hodinu. Za ten čas však stihli chlapci z Kazachstánu povedať svojou hudbou to podstatné. Emócie počujem hádam z každej noty, ktorú vykúzlili páni muzikanti zo svojich nástrojov. Hudba aj zvuk pôsobia veľmi profesionálne a oceňujem ich prístup, ktorým sa snažia zaujať prog-rockové publikum. Kazachstán je vyrovnaná a silná kapela, a aj tento debut je odrazom ich vnútornej pohody a harmónie. Cítiť to aj z aranžmánov, ktoré majú ten správny súzvuk a ladnosť tónov. Je to znamenitý začiatok v kariére tejto skupiny a Kazaši potvrdili svoju vysokú úroveň hneď nasledujúcim albumom V hrudi pták.

» ostatní recenze alba Kazachstán - Bojím se bát
» popis a diskografie skupiny Kazachstán