Day of Phoenix / Wide open n-way (1970)

Dánsku progresívnu scénu z počiatku 70. rokov mám vo svojej zbierke zastúpenú najviac zo všetkých európskych severských krajín. Keď Esoteric vydalo pred dvomi rokmi album Wide open n-way od Day of Phoenix na CD, dajako mi to ušlo. Ale nič nebolo jednoduchšie, ako tento omyl toho roku napraviť. O kapele som dosť čítal, album je považovaný za jeden zo základných dánskych počinov, tomu sa jednoducho nedalo odolať. Keď sa nad tým zamyslím, už mi ku šťastiu chýba iba Pan, ale človek nemôže mať všetko. Späť k veci.

Wide open n-way si príjemne „hippiesácky“ kváka do éteru, troška „colosseumovskej“ nálady jej dodáva na dokonalosti, hneď je jasné, že budeme kamaráti. Nič na tom nezmení ani vpád psychedelického zájazdu chránencov psychiatrickej liečebne. Následná jazda po vzore hardrockových smrtiacich gitarových sólovaní tomu už len nasadí korunu. Gitara má prekvapivo čistý zvuk, troška špiny by jej dodalo na objeme, takto znie ako vypadávajúce vlasy z plešiny, ale nevadí. Obligátne zopakovanie úvodných slôh dodá zdanie kompozičnej komplexnosti (aby sa nedostavili komplexy...) a je tu totálna hippie vybrnkávačka Cellophane #1/Cellophane #2. Páči sa mi, ako sa do nej občas na okamih dostavujú temné tóny. Dlhočizné gitarové sóla sa prelínajú priam v pretekárskom tempe, mňa tieto space-vlasaté „džemy“ bavia, je to úžasne autentické, akoby som bol v marihuanovom poli a čakal na Woodstock. Celá halúzka trvá cez trinásť minút, čo veru neprekvapuje. Vlastne mi to pripomína muziku Stevea Hillagea. Pokus o tvrdú záležitosť sa prevtelil do krátkej skladby If you ask me. Sedí jej to. Posledný dlhometrážny kúsok Mind funeral je dosť temný, kapela mieša space nálady s hardrockovými prísadami, do toho furt nejaká zmena, vyhrávka, postupka, vybrnkávačka, len nech je to artové a zároveň prístupné, ako sa len dá. A keď už si myslíte, že Vás nič neprekvapí, nastúpi bublajúca basa a džezový klavír si to „frí“ spôsobom rozdá s éterom, kým ho nerozmliaždi gitara a neforemné dychy. Toto už dnešné decká nezvládajú, je iná doba a časy bezstarostnej hašišáckej muziky sú fuč. Inak, pripomína mi to jeden vtip. Príde chlapík za hudobníkmi a hovorí – hrali ste hrozne, nič neladilo, celé to bolo rozbité, no des.
- No ale my hráme free džez.
- Aha, tak to potom bolo super.
Rozdiel medzi nezohratou amatérskou kapelou a špičkovou džezovou suitou je často k nerozoznaniu. Ale späť k albumu. Cat Stevens by sa potešil záverečnej akustickej rozlúčke Tick-tack.

Bonusy prinášajú trošku ezoterickej atmosféry v príjemnej skladbe Tell me. Basa je neskutočná. I think it’s gonna rain today je ešte pohodovejšia vec, pričom aj tu si basák surfuje na vlnách, ktoré sa dajú len obdivovať. K albumu pasujú.

Toto je jednoducho dokonalá muzika šitá na mieru môjmu staromilskému vkusu.

» ostatní recenze alba Day of Phoenix - Wide open n-way
» popis a diskografie skupiny Day of Phoenix