Janus / Gravedigger (1972)

Gravedigger je album, o ktorom viem presne, kedy sa dostal do mojej zbierky. Bolo to na prelome mája a júna 2007, samota doma a očakávanie prírastkov do rodiny spôsobili, že som vyšmaril bezkonkurenčne najväčšiu sumu za cédečka v mojej nakupovacej histórii. Odniesol som si za škatuľu kadečoho a kapela Janus nechýbala. Dodnes toho okamžitého skratu neľutujem.

Spočiatku sa zdá, že skupina nebude žiadna „hrmotajka“. Perkusie, akustika, úvod sklady Red sun evokujú výlet kamsi do Orientu. Ale chyba lávky! Zrazu nastúpi tuhý hardrockový ošiaľ, ktorý je spestrovaný evidentnou záľubou hudobníkov v „space“ nálade. Tomu napomáha aj žihľavová gitara zabiehajúca v sóle aj k okolitým slnečným sústavám. Záverečné pripomenutie počiatočnej meditácie sa prirodzene očakáva. Rozhodne máme čo dočinenia s jednou z najvýraznejších skladieb nemeckej proveniencie zo 70. rokov. Bubbles má jemne šesťdesiatkový nádych, spev je nasilu jemný, melodiku naskrutkovanú na kúpeľňovú psychedéliu drží nad vodou hlavne klavír. Podobne, ale viac bluesovo, so sebou zachádza znelka psychiatrickej liečebne zvaná Watch’ trying to do?. Práca s chorými zvukmi komentovaná partiou šialencov si rozhodne sťažovať nebude. Spevák by podľa mňa zažiaril v nejakej punkovej kapele. Priamočiara heavy skladba I wanna scream robí hardrockovej hudbe dobré meno. Z takýchto smrští sa rodil metal. Logicky je vrcholom albumu titulná celostranová skladba Gravedigger. Opäť tu máme meditatívny úvod lemovaný perkusiami a vybrnkávaním. Pridá sa pokojná vokálna vsuvka, skladba pridáva symfonickú omáčku a pokojne si plynie do Aleluja. Práve táto „akustická“ poloha je pre kapelu typická, však mala samostatného hráča na španielku. A má niečo do seba. Sólovú megapasáž obstaráva iba akustika pod ktorou sa občas ozvú vlny a čajky (doslova, to nie je metafora). Občas sa dostavuje náznak španielskeho temperamentu, citát z klasiky, rozhodne to nie je na škodu. Prekvapivo melancholická skladba si udržuje zvláštne napätie, ktoré ma baví, skladám pomyslený klobúk z hlavy.

Na disku sa obšmieta aj pätica bonusov. Ide o veci nahrávané Colinom Orrom v 80. rokoch, čo je vo výsledku dosť počuť. Z Hard sun je zrazu pop metal, Napalm (sticks to kids)/Watergarden má asi devastovať prítomných otravným saxofónom, inak je to vcelku znesiteľná bluesová balada. War machine je príšerná záležitosť, radšej to nebudem rozvádzať. Nečudo, že vyšla v roku 1990 na singli. Dve verzie skladby Yesterday has turned to shapeless life vznikli síce už pri nahrávaní debutu, ale tu sú prehrané v Orrovom štúdiu v 80. rokoch. Majú správne psychedelický nádych, motívov je v nich nadžganých toľko, že počuteľne trpia obžerstvom, ale aj tak by som ocenil, keby neboli nahrávané v spomínanej dekáde.

Bez bonusov by som sa obišiel, ale to nič nemení na tom, že album považujem za jeden z najzaujímavejších, čo núka „nemecká“ (Anglánov pôsobiacich na juh od Berlínskeho múru bolo v tých časoch prekvapivo veľa) produkcia.

» ostatní recenze alba Janus - Gravedigger
» popis a diskografie skupiny Janus