Ford, Robben / Robben Ford and The Blue Line (1992)

Na Robbena Forda som narazil kedysi dávno, okamžite ma zaujala jeho neortodoxná snaha tvoriť „komplikovanejšie“ blues, nie, že by šlo o akési nezahrateľné onánie, skôr rád vkladal do dvanástok sprievodné džezové odbočky a znelo mu to úžasne. Dokonca som mal šťastie, že som ho koncom roku 2002 videl naživo v rámci Bratislavských džezových dní. Robben Ford & The Blue Line je album lemujúci zrod 90. rokov minulého storočia, nuž si nezaškodí tieto prekvapivo dávne časy (už je to viac ako 20 rokov, ani som si nevšimol, ako to uletelo) pripomenúť.

Úvodná inštrumentálka Brother (for Jimmie & Stevie) asi pre skúsenejšieho bluesmana nebude predstavovať dajakú zložitú hádanku. Bluesrock s gitarou hrajúcou jedno melodické sólo za druhým má dar okamžite pozitívne naladiť. Zvuk je priezračný ako úmysly svätca, ktorý má ešte len pred sebou žiarivú kariéru v ubližovaní masám na ceste za svojou pravdou v mene toho či onoho boha. You cut me to the bone je jednou z najcharakteristickejších skladieb Robbena Forda. Je to také barové i nadžezlé blues s prekvapivo hutnými kvákadlovými gitarovými sólami, kde sa rytmus zvrhne do klasického swingového modelu triol s vypustenou strednou notou. I’m a real man sa kolíše za občasného dychového dokresľovania, to je blues ako z učebnice. Skôr baladická skladba My love will never die má takmer „claptonovský“ nádych, Step on it sa naopak vrhá do víru rýchlych temp, pričom si stále udržuje ľahkosť raňajšieho vánku, žiadna krvopotná a toporná snaha o odvrátenie kŕčov v končatinách muzikantov sa nekoná. A je to inštrumentálka. Lavínové blues Prison of love nechá priestor i hosťujúcemu Markovi Fordovi a jeho harmonike. Opätovne sa vracia jemnejšia dumka, Tell me I’m your man by sa hodila kamsi do neskorej noci uprostred vyčerpaných usínajúcich ľudí, čo už len tak malátne usrkávajú z nápojov a nechávajú sa pomaličky nalákať do ríše nočných môr, na čo sa často popri únave zabúda. Ďalšia Fordova klasika je Start it up, swingujúca chytľavá záležitosť, ktorá by roztancovala aj príslušníka kasty beznohých zástancov ústavného zákona o demolácii akýchkoľvek tančiarní. Na záver tu máme hendrixovsky navoňanú nežnú gitarovú inštrumentálku Life song. Tá svieti ako lampáš na konci výčnelku na hlave ďasa amerického. Kto sa namotá, tomu síce odhryzne hlavu, ale je to slasť, mrieť za tónov čistej gitary.

Od Forda ťažko očakávať dajaký brutálny sound, je to zadumaný romantik, ktorý strašne rád opúšťa zavedené bluesové cestičky a vydáva sa na džezovú stranu, pričom sa nezapredáva ani jednému z oboch žánrov. A počúva sa ľahko, sťaby už dávno urobil kariéru v najstaršom remesle sveta a svoju obľúbenosť už nemusí nikomu dokazovať rôznymi perverzitami (ehm). Ľúbivý album, priaznivcom blues ho bez váhania odporúčam.

» ostatní recenze alba Ford, Robben - Robben Ford and The Blue Line
» popis a diskografie skupiny Ford, Robben