Kino / Picture (2005)

Kino – superskupina, ktorá ako jedna z mála svoju misiu splnila do bodky.
Každý z dotyčných muzikantov je vo svete prog-rocku dostatočne známy. V prvom rade sa však jedná o "hudobné dieťa" gitaristu a speváka Johna Mitchella. Ten sa rozhodol vytvoriť muziku, ktorá by nebola len nafúknutým neo-progovým balónom, ale jasnou hviezdou, na ktorú keď pozeráte, tak obdivujete silu jej žiary. V tomto prípade je melodika tou zapálenou fakľou, ktorá vám svieti naprieč celým albumom.

Viete ako napr. vzniká taká veľká, tmavá a masívna prog-rocková demagógia? Vo svete neo-progu ste vítaní vtedy, ak budete nudní, dlhí a budete pôsobiť len ako ďalšia kópia Yes, Marillion, IQ, .... atď., zoznam by bol dlhý. Ak ste príliš melodickí, začnú vás "progresivisti" obviňovať, že ste obyčajní popíkari. Obrovské množstvo neproduktívnych albumov na poli neo-progu však zlyháva na jednom jednoduchom slovíčku – melódia. Tam, kde končí schopnosť tvoriť, nastupuje ako náhrada inštrumentálna onania. A tak vás väčšina oslavuje akí ste strašne "umeleckí", epickí a dlhííí. Na opačnej strane však stoja kapely ako napr. Kino. Ortodoxnými progresivistami zatracovaní, naopak zbožňovaní tými, ktorí hľadajú v hudbe emócie a nie povrchnosť násobenú notami, a bombasticky sa tváriacou produkciou.

Picture je album, kde nie je núdza o hity. Teda lepšie povedané, o prog-rockové hity. Úvodný deväťminútový song Loser's Day Parade má trochu nervný charakter. Je zložená z niekoľkých častí a každá má svoju melódiu. Finále je obzvlášť pekné a to dotvára Mitchellova gitara. Letting Go a Leaving A Light On patria medzi absolútne vrcholy albumu. Najmä Leaving A Light On by som prilepil na čelo každému, kto by sa chcel venovať tomuto typu hudby. Iskrivá melódia je do detailu podložená aranžmánmi, kde klávesy ťukajú rytmus ako keby v protismeru. Stred skladby je úžasný, niečo tak perfektné sa nepočuje každý deň a navodzuje pocit návratu "signálov z roku 82".

Pokračuje sa ďalej so Swimming In Women, ktorá ukazuje aj ďalší rozmer kapely Kino, najmä v pocitovej oblasti. Po tejto temnejšej záležitosti nastupuje People a je to ďalšia z rady mimoriadne silných skladieb. Gitarové sólo s nepravidelnými údermi Chrisa Maitlanda je strhujúce a dokonalé zároveň. Baladická All You See zaujme nielen melodicky, ale aj gitarou, ktorá predvedie veľké sólo ako z knihy čarostrelcov. Perfect Tense preberá prvky z tvorby The Police, hlavne z obdobia Synchronicity. Stále však počúvame neobyčajne nápadité plochy s jasnou myšlienkovou formou. Krátka Room For Two je milým príspevkom, no po nej nasleduje Holding On a tá doslova prekypuje energiou a dynamikou v druhej polovici. Picture to celé uzatvára jemným klavírom a rovnako jemným Mitchellovým spevom.

Každý rok vychádza v prog-rocku určité množstvo albumov, ktoré sa dajú označiť ako skvelé. Ale takých, čo sa dokážu dotknúť priamo mojej osobnosti, tak tých už je oveľa menej. Picture je jedným z nich. John Mitchell sa tak v mojich očiach stal vysoko rešpektovanou persónou a samozrejme túžobne očakávam od neho ešte aspoň jeden takýto darček. Bohužiaľ, projekty It Bites a ani Lonely Robot tieto očakávania nenaplnili, napriek tomu, že mali podobný charakter ako Kino. Picture je tak ich labuťou piesňou a je dosť možné, že by ho asi nikdy neprekonali. Mal by byť však príkladom toho, ako môže neo-prog znieť, ak sa spojí všetko, čo k prvotriednej hudbe naozaj patrí. Aj po jedenástich rokoch od jeho vydania si ho stále rád púšťam a po skončení poslednej skladby poviem len obligátne – wau!

» ostatní recenze alba Kino - Picture
» popis a diskografie skupiny Kino