Perfect Beings / Vier (2018)

Johannes Luley patrí mojím uhlom vnímania k tým muzikantom, skladateľom, aranžérom a predovšetkým hľadačom vyjadrovacích možností hudby, akých vo svete sofistikovanej rockovej hudby nie je zase až tak veľa. Asi nie je workoholik typu Stevena Wilsona, či Clive Nolana, ale pomaly a iste za sebou zanecháva stopu veľmi zaujímavej tvorby, aspoň pre tých, čo sa o ňu začnú aktívnejšie interesovať ...

Pozoruhodná „Yesovská“ jednorázovka MOTH VELLUM, dva sólové albumy s rôznorodou hudobnou orientáciou (prvý je reminiscenciou na „Olias of Sunhillow“ Jona Andersona, ten druhý, „Qitara“ je nevšednou variáciou gitarového hrania vo „fusion“ subžánri) a prvé dva albumy stále aktuálnej kapely PERFECT BEINGS, toto všetko sú markantné dôvody, prečo ma tento človek v nekonečnej záplave rockovej hudobnej produkcie zásadne zaujal.

Nespochybniteľná ambicióznosť nového, tretieho albumu tejto skupiny je preto celkom prirodzená.

Nazvať tretí štúdiový album „Vier“ sa môže javiť v prvom momente nezvyčajné, ale má to svoju logiku. Johannes Luley je pôvodom rodák z Nemecka a termín „štyri“ sa vzťahuje ku štyrom dlhým kompozíciam, ktorých jasnou koncepčnou inšpiráciou je (pre mnohých kontroverzný) epos legendy YES „Tales from Topographic Oceans“.

PERFECT BEINGS je však regulárna kapela a jej definitívnemu výrazu dáva tvár nielen gitarová (na tomto albume aj basgitarová) hra Johannesa Luleya, ale aj hlasový rozsah a farba spevu Ryana Hurtgena, rozmanite farebná hra klávesistu Jesse Nasona a „slabosť“ na špičkových (pôvodne metalových) bubeníkov, ktorú Johannes Luley evidentne stále má (Sean Renert je veterán, ktorý prešiel cez legendy Cynic, Death, či Gordian Knot).

Všetky štyri kompozície albumu sa svojim rozsahom blížia ku 20 minútovej hranici a sú formálne členené do kratších hudobných útvarov, pričom si však udržiavajú celkovú kompaktnosť.

Štvordielna „Guedra“ predstavuje najprirodzenejšiu kontinuitu s tým, čo kapela vytvorila na prvých dvoch albumoch, trblietavé harmónie, anjelské vokály (... niekedy mám fakt pocit, ako keby sa Paul Mc Cartney pustil do progresívneho rocku), éterická atmosféra a krásny saxofón v záverečnej „Enter the Center“ ...

Taktiež vo štvordielnej „The Golden Arc“ sa atmosféra výraznejšie mení, je viacej „klasicky“ symfonická a možno tu aj vystopovať odkazy trebárs na King Crimson z éry „Larks' Tongues in Aspic“, či avantgardný jazz-fusion trebárs v podaní Mahavishnu Orchestra ... všetko je to o našich hudobných vedomostiach, či miere napočúvaného. Globálne by som epos „The Golden Arc“ označil za najambicióznejšiu kompozíciu albumu „Vier“.

Päťdielna „Vibrational“ začína štruktúrou elektronickej slučky, ako od Briana Ena, neskôr prejde do tajomnejšej, patetickej polohy a záver („Insomnia“) opäť istým spôsobom upokojí bohate rozkošatenú a členitú kompozíciu.

„Anunnaki“ je tiež zložená z piatich parciálnych útvarov, striedajú sa tu dynamické a komornejšie pasáže, ale celkové vyznenie eposu zase viac pripomenie spôsob skladania a aranžovania kapely z obdobia prvých dvoch albumov.

Plocha vyše 72 minút, nespočetné množstvo motívov, emócii a hudobných nálad - to je celkom nepochybne beh na dlhú trať aj pre otrlého poslucháča sofistikovanej hudby. Album „Vier“ vyšiel hneď začiatkom tohto roku, ale silný vzťah k nemu som si budoval postupne, každým ďalším vypočutím, nebolo to prvotné euforické nadšenie, ako viac/menej v prípade prvých dvoch albumov PERFECT BEINGS. Azda jeho osud bude obdobný, ako v prípade jeho „ideovej“ predlohy „Tales from Topographic Oceans“, teda časť verejnosti ho nie celkom prijme, ale je tiež možné, že pre viacerých hľadačov nie štandardných rockových ambicióznych diel ... bude časom aj monumentom ...

» ostatní recenze alba Perfect Beings - Vier
» popis a diskografie skupiny Perfect Beings