Gentle Giant / Playing the Fool (1977)

Oficiálny živák Gentle Giant to hrá na blázna

Jediný koncertný album kapely, ktorý vyšiel v 70. rokoch (jasné, že od 90. rokov sa s archívnymi nosičmi roztrhlo vrece, ale to je iný príbeh), sa volá Playing The Fool a stojí za pripomenutie.

Skupinu Gentle Giant si považujem. Azda každý priaznivec náročnej muziky sa z jej albumov dostáva do extázy. Ja som sa s jej tvorbou zoznámil prostredníctvom dvojdiskovej výberovky Edge Of Twilight, ktorá núkala mix skladieb z prvých štyroch a šiesteho albumu. Posledný menovaný tam bol komplet aj s nerealizovaným singlom a z ostatných chýbali max. jedna-dve skladby. A ja som sa na tú muziku tak namotal, že som dlho necítil potrebu počúvať samotné albumy. Dnes už som viaceré z nich zaradil do zbierky a koncertný kúsok samozrejme nemohol chýbať. Je pravda, že vyšiel relatívne neskoro, oproti „konkurenčným“ veličinám typu Emerson, Lake & Palmer, King Crimson, Yes alebo Genesis, ale zasa vo vlne s Jethro Tull alebo Van Der Graaf. Takže to pravdepodobne nič neznamená.

Zaujímavé je, že názov Playing The Fool má navyše dodatok – Official Live Gentle Giant. Vyšiel osemnásteho januára 1977 pričom núka prierez nahrávok zaznamenaných na európskom turné počas dvoch týždňov na prelome septembra a októbra 1976. Z deviatich skladieb sú v podstate štyri koláže. Buď spájajú po dve skladby alebo dokonca ponúknu skrátený prierez celým albumom Octopus. Je to veľmi zaujímavá vec, pretože drvivá väčšina artrockových veličín na koncertoch hrala svoje košaté kompozície buď verne alebo ako výcuc, prípadne dodala nejaké improvizácie. Málokto skladal svoje ťažké veci do koláží a vzájomne ich prepletal. V tomto sú Gentle Giant naozaj unikátni. Každý album od debutu po Interview má svoje zastúpenie, len Acquiring The Taste by ste v playliste hľadali márne, aj keď pozorný poslucháč z neho čosi počas tých koláží zachytí.

Vrcholom albumu je pre mňa skladba Funny Ways. Je úžasné počúvať päticu spevákov, ako im to naživo ladí a ešte popritom fidlikajú na pestrú zmes hudobných nástrojov. Samozrejme, bubenícku eskapádu v So Sincere si užívam rovnako ako prítomné publikum. Ako vítaná perlička sa mi javí aj krátka jazzová melódia Sweet Georgia Brown, ktorá sa zjavila už v roku 1925.

Playing The Fool je vynikajúci album, vlastne bezchybný. V rámci art rocku patrí k najlepším a je škoda, že je v tieni záujmu fanúšikov sofistikovanej rockovej muziky. Pridám preto jednu hviezdu do hodnotenia, nech je dielo osvetlené v plnej nádhere. A oceňujem aj japonské vydanie na CD z roka 2015, ktoré mám. Zachovalo kompletnú podobu pôvodnej dvojplatne, čo kvitujem, pretože toto dielo je v reedíciách často mrzačené, upravované, krátené a prehádzané. A chválim aj zvuk, je parádny.

Skladby:
(a) Just The Same (b) Proclamation 11:16
On Reflection 6:21
Excerpts From ‘Octopus‘ 15:40
Funny Ways 8:32
(a) The Runaway (b) Experience 9:33
So Sincere 10:20
Free Hand 7:40
Sweet Georgia Brown 1:20
(a) Peel The Paint (b) I Lost My Head 7:14

Zostava:
Gary Green: gitara, vokály, perkusie, rekordér
Kerry Minnear: klávesy, vokály, perkusie, rekordér
Derek Schulman: spev, saxofón, perkusie, rekordér
Ray Schulman: basa, husle, trúbka, vokály, ak. gitara, perkusie, rekordér
John Weathers: bicie, perkusie, vokály

» ostatní recenze alba Gentle Giant - Playing the Fool
» popis a diskografie skupiny Gentle Giant