Jethro Tull / The Zealot Gene (2022)

Jethro Tull patrí k mojim najobľúbenejším kapelám. Jej história sa prakticky skončila spolu s 90. rokmi, nuž ma návrat v roku 2022 prekvapil. Album The Zealot Gene som si preto kúpil hneď po vydaní a bez akýchkoľvek očakávaní sa doň ponoril. Fakt, že sa 13. augusta kapela predstavila v Trnave, v tom nehral rolu, ale potešilo, že som bol pripravený na tých niekoľko skladieb z albumu. Ono, hoci som nič nečakal, predsa len som aspoň troška dúfal, že ma dielo zaujme, chytí.

Ian Anderson patrí k najvýznamnejším hudobným velikánom 20. storočia. Spolu s Jackom Bruceom a Petrom Hammillom sú pre mňa asi najdôležitejšími osobnosťami danej éry. Na The Zealot Gene sa predstavuje ako sedemdesiatštyri ročný borec, ktorý už nemusí nikomu nič dokazovať. Nikam neuháňa, nič nesilí. To v podstate rámcuje dvanásť skladieb do polohy pohodovej muziky. Má to stále nádych Tullov, čo je fajn. Iste, nie je to nič objavné, svetoborné a vlastne ani nevyhnutné. Lenže, keď už to vyšlo, prečo si to nevypočuť? Poznám aj ľudí, ktorí nad dielom mávli rukou, veď načo sa ponárať do zombie žánru. Tiež je pravda, že od Under Wraps sa kapela v podstate prepotácala do zabudnutia, hoci osobne mám rád aj neskoršie albumy, ktoré sú „obyčajné“. Na energetické bluesrockové 60. roky a neobyčajné diela zo 70. rokov zabudnite. To je uzatvorená minulosť. Genialita hodná výučby hudobnej výchovy. No a čo?

Nehľadám originalitu pre originalitu, vyhovuje mi potešujúce poznanie, že muzikant hrá a tvorí, pokým vládze. Azda budem tiež vládať, až budem senior. Aspoň tak ako Anderson. Pravda, kapela je tvorená suitou no-name hráčov, nie ako v časoch slávy, kedy sa v nej zjavovali výnimočné osobnosti. Keby dielo vyšlo ako sólovka, vôbec by ma to neprekvapilo. Bavia ma maličkosti. Pastorálny nádych v Mrs Tibbets, akustická selanka v Jacob’s Tales ozvláštnená i harmonikou, najtvrdšia titulná skladba atď. Najlepšími skladbami sú temná dumka Mine Is The Mountain a najmä tvrdšie pecky Barren Beth, Wild Desert John a The Betrayal Of Joshua Kynde. Časom sa dostaví pocit, že album núka stále to isté, nič nevyčnieva a o nejakých bohatierskych inštrumentálnych výkonoch môžeme iba snívať.

Album som počul viackrát a stále ma nenudí. Na občasné kulisové spestrenie je viac ako vhodný.

» ostatní recenze alba Jethro Tull - The Zealot Gene
» popis a diskografie skupiny Jethro Tull