Gentle Giant / Gentle Giant (1970)

Akých obrov poznáte? Francoise Rabelaise nám dal Gargantuu s Pantagruelom. Homér zasa Polyféma. Írsky mních Brendan pridal živý ostrov, rybu zvanú Jasconius. No a trojica bratov multiinštrumentistov Schulmanovcov nám dala jednu z najoriginálnejších a najlepších artrockových veličín – Gentle Giant.

Šestica hudobníkov debutovala rovnomenným dielom, ktoré vyšlo v roku 1970. Áno, v roku, ktorý považujem za najdôležitejší v dejinách rockovej hudby. Hudba Gentle Giant sa opisuje ťažko. Rovnako náročne sa i počúva. Deje sa v nej toho viac ako v protikorupčnej koalícii s mafiánom v čele parlamentu počas menšinovej vlády. Klasika renesančného strihu, jazz, fúzie rockových prídavných mien ako hard, art, psychedelic a pod. Do toho chuť vrstviť vokály, netradičné nástroje, polyrytmické štruktúry... V oblasti komplikovanej kompozičnej a interpretačnej praxe osobne nepoznám dokonalejšiu rockovú hudbu.

Sedem skladieb otvára nekompromisne hardrocková, ale zároveň kolážovo pestrá skladba Giant. Zvláštne krehká skladba Funny Ways, ktorú mám z celého albumu najradšej, má tiež miestami neodolateľnú hardrockovú podobu. Alucard to má rád odzadu (hm). Na jazyk sa mi derie slovo monumentálny, keď mám opísať pôsobenie tejto skladby na moje vnímanie. Sláky a neha, klasika sa hlási o slovo v Isn’t It Quiet And Cold? A veru jej to sekne!

Monštruózny počin je Nothing At All. Spočiatku sa tvári ako vokálna balada, ale akonáhle nastúpi riffovaná gitarová vyhrávka, stáva sa z nej hardrocková temnota hodná atómovej zimy. Čudujete sa, že má deväť minút? Ja veru nie! Napokon, obsahuje aj nahalené bubenícke sólo pretavené v dueto s, čuduj sa svete, klavírom. To je niečo, čo často nepočujete a stojí to veru za to! No čo? Málila sa vám nádielka hardrockovej údernosti: Chcete viac? Prečo nie! Why not? mixuje tvrdú neústupčivosť s klasickou muzikou a nežná flautová medzihra podkresľujúca spev má v sebe niečo rozprávkové. V závere dokonca nastúpi rezké blues, čo je inak žáner, ktorému sa Gentle Giant úspešne vyhýbali. Krátke finále koketujúce s britskou hymnou The Queen je už len takým zvláštnym momentom, akoby navyše, ale zároveň nevyhnutným pre album.

Mám cca stovku mimoriadne obľúbených interpretov, ale kebyže sa ma opýtate na srdcovky, obratom ich vymenujem tak zo tridsať. A hoci nemôžem povedať, že by ma hudba britskej artrockovej formácie Gentle Giant chytala na prvú dobrú, v uvedenom zozname toho naj v rámci osobného vkusu by sa veru našla. Debutový album pre mňa nemá chybu, hoci uznávam, že kapela neskôr zašla čo do komplexnosti podstatne ďalej. No a čo! Napokon, ako prakticky každá artrocková veličina, aj Gentle Giant sa v druhej polovici 70. rokov rozhodla zapredať svoju podstatu na oltár dobovej komercie. A áno, figu jej to pomohlo. Na rozdiel od niektorých známejších veličín (Yes, Genesis, novovytvorená Asia) aspoň rýchlo ukončila svoje trápenie. To je však iný príbeh.

» ostatní recenze alba Gentle Giant - Gentle Giant
» popis a diskografie skupiny Gentle Giant