Colosseum / Those Who Are About to Die Salute You (1969)

Dejinných okamihov, kedy sa zrodí niečo nové a mimoriadne, nie je až tak veľa. Iste, keď je takýto udalostí dajme tomu sto, vyzerá to, že sú všedné, ale opak je pravdou. Ide o tisícinu promile v osudoch našich ľudských dejín.

V marci 1969 vyšiel album Those Who Are To Die Salute You, ktorý zadefinoval úplne nový smer vo vývoji tvrdej rockovej hudby. Jazz rock s dôrazom na rock. Na svedomí ho majú hudobníci vedený bubeníkom Jonom Hisemanom, velikánom, akí sa dnes už asi ani nerodia. Oporou mu boli ďalšie, dnes už svetoznáme, osobnosti ako Dave Greenslade (klávesy), Dick Heckstall-Smith (saxofóny) a tiež muzikanti, na ktorých sa možno pozabudlo, ako Tony Reeves (basa) a James Litherland (gitara, spev).

Ako to už býva, schopnosti a ani mená nie sú vždy zárukou povestnej chémie. Bude to fungovať? Od prvých tónov coveru Grahama Bonda Walking In The Park viem, že mám dočinenia s čímsi mimoriadnym. Hudobníci sú majstri svojich nástrojov a ich vzájomná interakcia dáva dokopy čosi, čo viem pomenovať ako geniálne. Nie je náhoda, že Heckstall-Smith, Reeves i Hiseman hrali na albume Bare Wires (1968) od John Mayall’s Bluesbraekers. Presne tam je počuť zárodok zmeny bluesovej muziky v to, čo dnes nazývame jazz rock. Aj preto je skladba Plenty Hard Luck ukotvená v blues, ale na jazzovom mori. Keď pátrate po prvom ikonickom albume jazz rocku, inštrumentálna skladba Mandarin vám svojou temnou náladou odpovie, že tu je to! Mimochodom, akokoľvek sú tu všetci hudobníci výnimoční, myslím si, že basa Tonyho Reevesa dominuje. No a ďalšia šialenosť sa volá Debut, to je skladba, ktorej nechýba nič!

Vrcholom albumu je však dvojica skladieb Beware The Ides Of March a Those About To Die. Obe inštrumentálky posúvajú hranice toho, čo dovtedy znelo z akejkoľvek platne. Mohol by som sa opakovane rozplývať nad kompozičným i interpretačným majstrovstvom, ale načo. Raz počuť je viac ako stokrát čítať. Obe lemovali druhú stranu platne, medzi nimi sa bezostyšne vypínajú dve ďalšie (spievané) skladby, krátka náladovka The Road She Walked Before a dlhé blues od Bessie Smith nazvané Backwater Blues, ktoré ukazuje, že aj tento typ hudby je možné hrať s virtuóznym nasadením v štýle hesla viac je viac (takto to pomenoval Schenzer vo svojich článkoch v Muzikuse). Na gitaru tu hrá ešte niekdajší člen kapely Jim Roche.

Album od kapely, ktorá nemala za sebou žiadny komerčný background a ani singel (Walking On The Park prepadol), sa prekvapivo umiestnil v britskom rebríčku na pätnástom mieste. Poslucháči pochopili, že sú svedkami niečoho jedinečného. Zrodu britského jazz rocku. A to napriek tomu, že doboví kritici album označili za progresívny rock.

Toto dielo milujem!

P.S. Dnes vlastním CD od Esoteric Records so šesticou bonusov, ktoré majú predovšetkým archívnu hodnotu. Väčšina je záznamom zo živého rádiového vysielania.

» ostatní recenze alba Colosseum - Those Who Are About to Die Salute You
» popis a diskografie skupiny Colosseum