Eloy / Eloy (1971)

Nemecká prominentná kapela Eloy je dnes často vnímaná ako kópia Pink Floyd, na počiatku však hrala svojskú a nemenej zaujímavú tvrdú psychedelicky zrockovanú muziku.

Krautrock. Nemecká rocková muzika, často nevábne undegroundová, rovnako však aj lákavá, ostrá, nekompromisná. U nás doma bola servírovaná spolu s raňajkami, obedmi i večerami. Otec bol jej veľkým, až fanatickým priaznivcom. Predpokladám, že za to mohli dve skutočnosti. Jednak Beat Club, ktorý vysielala rakúska televízna stanica ORF, a teda sme ju v Bratislave chytali aj napriek ostnatému drôtu na hraniciach. Popri angloamerickej produkcii sa v nej často zjavovali nemecké zoskupenia typu Can, Lucifer’s Friend, Guru Guru a pod. Druhým faktorom bola skutočnosť, že niekoľko členov širšej rodiny emigrovalo do Nemecka a čas od času sa k nám dostala nejaká tá zásielka platní.

Priznávam, ja som sa v mladosti na túto muziku veľmi nechytal. Tie psycho veci typu Amon Düül II, Can, Guru Guru, Faust a pod. ma odrádzali (dodnes ich veľmi nemusím), neprepadol som ani elektronike typu Kraftwerk či Tangerine Dream. K fusion á la Passport som sa tiež staval s dešpektom, a tak som sa, neprekvapivo, chytil na tie hardrockové kúsky (Birth Control, Frumpy, Dschinn, Wind) a aj ich art/space rock mi časom sadol (Grobschnitt, Novalis). Dnes už som si zvykol na takmer všetky fazety krautrocku, napriek tomu mi tie hard kúsky sedia najviac.

Po chvíľke pazvukov sa ozve ťažká (zvukom, nie technickou zručnosťou) gitara a je jasné, že skladba Today bude oscilovať na pomedzí hard-psych rocku. Podobne ako celý album. Something Yellow vystrieda niekoľko polôh, od prívetivých cez tvrdé až po psychicky ťaživé, však má vyše ôsmich minút. Priamočiara ostrá vec s perkusijno-bubeníckym sólom Eloy mi sedí ako rozumná reakcia pod novinovým článkom o politike. Vzácna to chvíľka. Podobne ako učebnica psychiatrie nazvaná Song Of A Paranoid Soldier. Hard rock milujem, nuž mi sedí aj vypaľovačka Voice Of Revolution. Aký by to bol rockový album bez prehnanej balady? Správne, neúplný. A preto nám kapela servíruje Isle Of Sun. Samozrejme, súhlasím s Borkom (už na Rockboarde nefiguruje), že záverečná pecka Dillus Roady má veľa z „heepovskej“ Gypsy. Ale nie je to na škodu. Aby som nezabudol, tri bonusy z roka 1970 sú krátke, úderné a funkčné.

Aj keď si uvedomujem istú nevyzretosť muziky na albume Eloy, mám ho veľmi rád. A preto si ho cením na plný počet hviezd. Vymyká sa ďalšej tvorbe skupiny, čo mu podľa mňa pridáva na atraktivite. Trvalo mi roky (priam dekády), kým som sa dostal k cédečku (a mám aj platňu, hoci si ju aktuálne nemám kde pustiť), ale aj tak si ho púšťam iba výnimočne. Pri špeciálnych príležitostiach. Doma mi častejšie znejú albumy z polovice 70. rokov, ktoré sú prístupnejšie aj pre ďalších členov famílie. No a čo! Dnes je čas na hrmot!

P.S. Za mixpultom sedel legendárny Conny Plank.

» ostatní recenze alba Eloy - Eloy
» popis a diskografie skupiny Eloy