Gallagher, Rory / Taste - I’ll Remember (2015)

Kto by to bol povedal, že najlepší bluesrockový gitarista na svete pochádza z Írska? Rory Gallagher bol velikán, ktorý dobyl svet bez hitov v rebríčkoch. Koncertoval tak často, že mu bol kalendár malý. Jeho prvou kapelou bola Taste (1966-1970). Štvordisková kniha I’ll Remember z roka 2015 zachytáva skoro všetko, čo kedy s touto skupinou vydal.

Nadelil som si ju na narodeniny, nakoľko Gallagher je môj gitarový idol a chcel som mať od neho všetko. Dva disky vzácnych nahrávok a nevydaných koncertov, tomu nešlo odolať. Plus tona bonusov k dvom štúdiovým album vrátane zvukovej stopy z vystúpení v nemeckej relácii Beat Club, čo dodať. Mám viacero týchto štvordiskových digibookov a podobne ako v prípade Colossea (Morituri Te Salutant), aj tu absentujú oficiálne koncertné albumy a sú nahradené zmieneným raritným materiálom. Inak je tu všetko. Prvé dva albumy komplet, demonahrávky s prvou zostavou (neskôr vyšli ako Taste First a  In The Beginning) vrátane neoficiálneho singlu, no a za priehrštie živých záznamov (zo Švédska, BBC Sessions, Wobburn Abbey Festival). Inými slovami, aj pre mňa, ktorý som mal všetky štyri albumy kapely dávno doma, je tu toho veľa, čo stojí za to. Inak, ešte tu chýba záznam z Marquee, ktorý vyšiel na platni ako In Concert, čo chápem. To je nepočúvateľný záznam, ktorý vyšiel iba kvôli tomu, aby ťahal peniaze od fanúšikov. Nečudujem sa, že absentuje, to by nešlo zreštaurovať ani s dnešnými možnosťami.

Kým sa budem venovať muzike, dovoľte mi zaspomínať, ako som sa dostal ku Gallagherovi. Otec mal z platní na kazetách nahratých hneď niekoľko jeho albumov. Prvýkrát som ich však sústredene začal počúvať až v pätnástich. Čerstvo som s učil hrať na bicie, schyľovalo sa k založeniu mojej prvej skupiny, no a vstrebával som, čo sa dalo. Otec mi navrhol, nech skúsim Gallaghera, že to by sa mi mohol páčiť, keďže som inklinoval k hard rocku. A Gallagher, hoci primárne bluesman, hral tak divoko, že miestami strčil celú hardrockovú smotánku do vrecka. Kazeta s albumami Calling Card a Photo-Finish ma uhranula. Ďalší album, čo ma uchvátil, bol Top Priority. Od Taste sme doma mali druhý album On The Boards a Live Taste. Netrvalo dlho a už som si kupoval jedno cédečko za druhým. Sólovú tvorbu a aj Taste. Najprv som si zadovážil bestofku Best Of Taste (1993), ktorá obsahovala obidva albumy (chýbala len skladba See Here). Nasledovali oba koncertné albumy (Live At The Isle Of Wight a Live Taste).

V priebehu času som s rôznymi svojimi kapelami hral rôzne jeho skladby. S Radio Luxembourg i so Žalmanmi to boli sólové veci ako Calling Card, Out Of The Western Plain, Moonchild, Middle Name a neposlednom rade i niečo od Taste – What’s Going On. S Dyin’ Beed fičíme na Philby alebo Laundromat. Musím sa priznať, veľmi ma baví hrať Gallaghera. Tie skladby sú ostré, melodické a môžem sa v nich vyšantiť. Keďže zväčša iba nudná a prázdna muzika si vyžaduje nudný strohý rytmický sprievod, u Gallaghera sa nemusím držať skrátka. Vlsatne sa považujem za nesmierne šťastného človeka, pretože so všetkými mojimi spoluhráčmi zdieľam ochotu hrať Roryho hudbu. To je vzácne, predsa len je aktuálny generačný vkus niekde inde.

Pokiaľ chcete vedieť, ako sa dvadsaťročný gitarista stane najlepším hráčom svojej doby, vypočujte si I’ll Remember. Brutálna energia, nevšedné melódie, originálne skladby, nečudo, že Taste boli pozvaní na rozlúčkový koncert Cream v Royal Albert Hall ako predkapela. Rory má hlas prepitého päťdesiatnika so silou mladého medveďa. Zároveň má veľmi špecifický prejav, nedá sa zameniť. Okrem absolútnej suverenity v hre na gitaru je majstrom slide-u. So španielkou hrá tak, že všetci pesničkári z neho pravdepodobne mali mindráky.

Či hrá pomalé drsné blues, rýchle rockové pecky, balady alebo rokenrol, vždy je svoj, rozpoznateľný a úžasný. Už prvý album Taste ho usvedčil z toho, že čo nahral na debut, to potom zúžitkoval počas celého života. Dokázal sa aj v zdanlivo úzkom (bluesrockovom) priestore melodicky neopakovať a komponovať skladby, ktoré nemali a nemajú žiadne znaky podobnosti s tvorbou iných skupín. Na On The Boards prekvapil prekvapivo schopným hraním na saxofón. Koncertné nahrávky sú skrátka bombové. Power trio nikdy neznelo lepšie. Posledný disk obsahuje nahrávky z počiatku kariéry, keď s ním hrala rytmika Kitteringham-D’Amery. Demá z roka 1967 sú zaujímavé skôr pre kompletistov. Aj s priloženým koncertom dokazujú, že Rory predčil svojich spoluhráčov priam astronomicky. Nečudo, že sa napokon z Londýna, kam sa kapela presunula, vrátili do Írska a Rory najal dvojicu McCracken-Wilson. A hoci šlo o podstatne schopnejších hráčov, bolo jasné, že Gallagher sa musí osamostatniť. Najmä bubeník Wilson to ťažko niesol a odmietal hrať prídavky, takže to ostalo na dvojici gitara-basa.

Taký je život. Aj napriek tomu, že Rory sólovo ešte podrástol, smeroval viac k rockovým vodám, s Taste to bola dych berúca bluesová smršť, akú len tak nepočujete. Pre mňa je to absolutórium. Taký talent sa rodí nie, že raz za sto rokov, ale len raz.

» ostatní recenze alba Gallagher, Rory - Taste - I’ll Remember
» popis a diskografie skupiny Gallagher, Rory