Genesis / Calling All Stations (1997)

je velka skoda, ze pre nezaujem v USA sa tento line-up rozpadol. Tento album mal to, co genesis poslednych dvadsat rokov chybalo - znel inak. Ked si pustite co ja viem We can't dance, po dvoch vypocutych pesnickach takmer presne odhadnete, ako bude zniet tretia. Je to pekna hudba, ale vsetko je vopred zname, collinsov spev a bicie, rutherfordove backlighty, banksove plochy. Genesis uz nefascinuju.

Tu sa zda, ze prisla zmena. Titulna skladba vytvara silnu melancholiu a la wind & wuthering a ta melancholia sa tiahne celym albumom. Wilson fascinuje tym, cim kedysi collins - farbou hlasu.

skoda, ze to skoncilo este skor, ako to vobec mohlo zacat. verim tomu , ze by nsledovali platne este blizsie gabrielovi.

porovnavat wilsona s collinsom je nelogicke. tu nejde ani o collinsovu slavu, ani o jeho zasluhy, ci schopnosti. Wilson bol oproti Collinsovi v danom momente jednoznacne prinosom pre genesis.

(existuje tot presna paralela - onoho casu Horn vystriedal Andersona v Yese a s Downesom urobili Dramu - platnu, ktora ma uzasnu atmosferu a svojim soundom sa nepodoba na nic ani pred dnou ani po nej v tvorbe yesu. Pritom hadam nikto nepochybuje, ze Horn bol hlasovo na tom podstatne horsie ako Anderson, co v pripade dvojice Wilson/Collins zdaleka neplati).

» ostatní recenze alba Genesis - Calling All Stations
» popis a diskografie skupiny Genesis