Marillion / Seasons End (1989)

Nepoužívať superlatívy v súvislosti s týmto albumom, je nemožné. Považujem ho za vrcholné dielo éry Stevea Hogartha tak, ako považujem Fugazi za najlepší album éry Fisha. Vlastne aj pri počúvaní Seasons End mi spadla sánka podobne, ako to bolo vtedy, keď som prvýkrát v roku 1984 počúval Fugazi na rádiu Petofi a potom x-krát z Tesly B 101 stereo do zblbnutia. Čo sa týka ostatných vecí, niekto tu už podotkol, že väčšinu albumov zbiera zo zvedavosti a prípadný hlbší vzťah k nim, je otázkou momentálnej emocionálnej hladiny. Mám podobné pocity. Ale v histórii kapiel je úplne normálne, že sa špicové obdobia striedajú s tými slabšími. To, že sa im nejaký album nevydarí celkom podľa predstáv, ešte neznamená, že na Marillion zanevriem. Celkový prínos tejto kapely pre moje vnútro je tak veľký, že rád prehliadam drobné nedostatky ostatných albumov. Netolerovať ich, si môže dovoliť iba človek, ktorý sa recenziou hudby živí. Je predsa kopa ľudí, ktorí o tejto kapele nikdy nepočuli. A po negatívnej recenzii, ani počuť nebudú chcieť. A pritom je pravda kdesi úplne inde...

» ostatní recenze alba Marillion - Seasons End
» popis a diskografie skupiny Marillion