Jeseter / Slavnost pro jednoho (2007)

Hneď na začiatku radšej poviem, že cieľovou poslucháčskou skupinou tohto albumu nie je zrovna univerzálna hudobná verejnosť, teda iste nie milovníci súčastných populárnych (či skôr audiomédiami presadzovaných) žánrov a trendov, ktoré letia v rozhlasovom étere na komerčne zameraných rádiach.

Ostravská art/prog rocková kapela Jeseter svojim názvom, internetovou stránkou, filozofiou, ale hlavne svojou muzikou jasne ukazuje, kde sú jej korene a inšpiračné zdroje. Artrock a jazzrock 70. rokov a hlavne odkaz Yes sú viac, ako zrejmé.

Evidentným ideovým a skladateľským bossom skupiny je gitarista, klávesista a doprovodný spevák, skladateľ a textár Ján Gajdica. Jeho gitarová hra, najmä v rozsiahlejších hudodných plochách skutočne evokuje spôsob hrania legendy Steve Howea. Ďalšiou výraznou osobnosťou je nepochybne spevák David Tobiasz. Jeho farba hlasu nemá síce nič spoločné s Jonom Andersonom, ako by sa celkom logicky dalo čakať, ale do celkového súčasného soundu skupiny celkom dobre zapadá. Silne pripomína v jemnejších a snovejších pasážach najmä Vláďu Mišíka v dobe vrcholnej formy v E.t.c., svojou expresivitou Oldřicha Veselého (Synkopy) a drajvom zase skôr tých lepších speväkov z domácej hardrockovej a metalovej scény, hlavne v skladbách s kratšou minutážou. Pozitívna je aj jeho skutočne dobrá výslovnosť dlhých hlások (Ostraváci sú predsa "kratke zobaky", pozn. autora).

Obaja členovia rytmickej sekcie a decentné klávesy Roberta Hejduka dopĺňajú celkový inštrumentálny výraz kapely, ktorá sa neuchyľuje k žiadnemu prehnanému predvádzaniu a sólovému onanizmu.

Album stojí nepochybne na troch dlhších kompozíciach, ktoré kapele najviac sedia a dávajú jej najviac špecifickú, vlastnú, originálnu tvár. Úvodná je Touha po vzdálených obrazech, pri ktorej si stále spomeniem na album Sluneční Hodiny o generáciu staršej kapely Synkopy. V identickom duchu je aj následujúca Marnivá víla. A vôbec, počas posluchu albumu, ako kompletu ešte viac ako Yes, cítiť vo vzduchu akýsi odkaz a príjemnú nostalgiu za kapelami a vrcholnými dielami československej, ale najmä moravskej artrockovej scény: Synkopy, Progress a art rockové obdobie Blue Effect (predovšetkým Svitanie a Svět Hledačů). V najdlhšej skladbe dosky, ktorou je dvanásť minútová Sukuba sú šikovne vložené drobné jazzrockové pasáže, ale výsledkom je hodne vydarená, pomerne zložitá artrocková suita, ktorú by som s úplným kľudom zaradil do do zlatého fondu čsl. artrocku.

Následujúca Sylfa, spoločné dielo tandemu R. Hejduk a J. Gajdica je jednoznačne najviac inšpirovaná klasickou tvorbou Yes z obdobia prvej polovice 70. rokov. Viacnásobné vokály, štruktúra kompozície a typické gitarové vyhrávky, à la Steve Howe No proste paráda...

Hneď za tým však príde rana, ako päsť na oko - vlezlý hardrockový riff vypalovačky Hrdinové z plakátů je pre mňa najrušivejším momentom inak výborného albumu, akýmsi prebudením z príjemného snenia do sivej reality. Že by pocta miestnej legende z čias socíku, kapele Citron...? Ešte, že v strednej pasáži sa to na chvílku zmení.

Sedem minútová Ulice je skôr typicky "moderná", dynamická progrocková skladba s evidentne rôznorodými vplyvmi a album končí (podobne ako u novších albumov Yes) poloakustickou, textom protivojnovou skladbičkou Píseň neznámému bohu.

Do značnej miery archaicky znejúci album s inteligentným využívaním štandardných (art)rockových nástrojov, bez samplov, kadejakých krabičiek a nadmieru syntetizovaných zvukov, je moja šálka kávy.

Zaujímavá je aj textová stránka tejto dosky, ktorá tiež ide v tradícii o generáciu starších legiend českého, či skôr moravského artrocku. Takáto hudba mi vždy bola veľmi, veľmi blízka...

Oficiálne uverejnené :
Časopis HUDBA/I.Q. 2008,
>> odkaz

» ostatní recenze alba Jeseter - Slavnost pro jednoho
» popis a diskografie skupiny Jeseter