King Crimson / Starless and Bible Black (1974)

Svižná fusion odštartuje The Great deceiver, následne sa tade preženie klasická zmes psycha a hudobného rukopisu á la King Crimson. A tomto duchu sa nesie aj nasledujúca Lament. Tu musím poznamenať, že aj keď je to stále špičková záležitosť, necháva ma album dosť chladným, čo sa mi pri minulých dielach moc nestávalo. A tento stav pokračuje aj v stop-nestop voľnom muzicírovaní s názvom We’ll let you know. Záblesk melodickej tiaže v úvode The night watch prináša peknú krehučkú husľovú skladbu, prvý vrchol albumu. Sladba Trio si vychutnáva minútu ticha, kým sa začne druhá minúta ticha, tentoraz aj s nejakými nástrojmi. Postupne sa to s hlasitosťou rozbieha a poslucháč je jemne unášaný niečím, čo nazvem scénická malátnosť (ale v pozitívnom zmysle zasnenia). V podstate je to skladba o dvoch dieloch, druhý sa volá The mincer. Pridávajú sa bicie, snenie sa mení na zlovestnú moru, evokujúcu blúznenie slovenského nevoliča, ktorý sa vytešuje z toho, že nevolil menšie zlo a väčšie mu zatiaľ veselo pije krv. Nastupuje druhý vrchol albumu, Starless and bible black. Od dlhočizného úvodu v štýle Larks’ sa prejde k dlhočiznému muzicírovaniu, ktoré má svojský ťah. Záverečná Fracture je asi najlepšia vec na albume, inštrumentálne inferno podobajúce sa na Larks’.

K tomuto albumu ma nič osobitné neviaže, skladby mi v pamäti neostávajú. Chýba mi tu určitá emočná rovina, ktorá by ma chytila, takže si ho nepúšťam často. Pre mňa najslabší kúsok King Crimson zo 70. rokov 20. storočia. Obyčajné 3*.

» ostatní recenze alba King Crimson - Starless and Bible Black
» popis a diskografie skupiny King Crimson