Mayall, John / Moving On (1972)

Mayallovi sa zapáčilo vydávať koncertné platne, nuž aj ďalší album mal byť živák... Mal byť. Pôvodne sa nahralo celé vystúpenie v klube Whiskey A Go Go v Los Angeles (10.7.1972, keby to niekoho zaujímalo, čo tu nebude počuť). Avšak ukázalo sa, že vďaka technickému zlyhaniu nahrávka šumela a bola nepoužiteľná. Kapelník nelenil a všetkých hudobníkov nahnal do štúdia, aby to celé nahrali ešte raz. A tak sa stalo, že skupina nahrala štúdiovo svoj koncert tak, aby korešpondoval so živými odozvami, ktoré včlenila do mixu. Znamená to, že hudba je štúdiová a odozva publika na začiatku, konci alebo v strede skladieb je autentická! Musí to byť haluz, nahrávať koncert v štúdiu, Mayall to neskôr komentoval v tom zmysle, že mal šťastie na hudobníkov, kým väčšina by tento nápad odmietla, džezmani prišli a zakrátko to bolo spichnuté ako z pódia. A na čo to vlastne publikum tak nadšene reagovalo?

Bill Cosby čosi zamrmle a už sa to hojdá (z anglického swing). Worried mind je rýchla vec, ktorá je však aj prekvapivo nehlučná. Nechýba predstavovačka nástrojov, z ktorých vyčnieva basa. Pohodová pomalá skladba Keep our country green nie je celkom blues, skôr džez rock. Čo bude ďalej? Opäť pokoj a lenivý slimák o barlách, skladba Christmas 71 kladie dôraz na flautu a od blues sa vzdialila niekam do rockových slaďákov. Môj otec túto skladbu miluje, mne sa tiež páči. Návrat k bluesovej skotačine s harmonikou vpredu predstavuje skladba Things go wrong. Dychári si schuti zafučia a poslucháč má chuť polietať si na parkete. Ďalšie sólo pre všetkých má názov Do it a je evidentné, že sa hráči nedajú dvakrát núkať. A je tu chvíľka pre rock, Moving on pridáva volume a aj nejaký ten „beat“. Návrat ku klasickej bluesovej forme v Red sky poteší a skupina sa jej drží aj v Reasons. Záverečná High pressure living má neuveriteľné grády, muzikanti sa nedržia vzadu, naopak, sú ako urvaní z reťaze. A tak to má byť.

Veľmi dobrý štúdiový koncert, takmer dokonalý. 4,5*

P.S. Zakončím tieto moje postrehy ďalšou provokačno-vážnou úvahou nad blues. Už som si na to pri Mayallovi zvykol. :) Výhodou bluesových hudobníkov je okamžitá pripravenosť na hratie s hocikým, kto chce hrať blues. Zaždemovať si dvanástku zvládne každý z fleku. Aj pri kompozičnej aplikácii nápadov do praxe je možné rýchlo počuť výsledok. Preto môže Mayall striedať hráčov častejšie ako spodné prádlo a nahrávať kvantum skladieb na nemenšie kvantum albumov. Trúfam si tvrdiť (a teraz už cielene podpichujem), že skladať bluesové skladby je ľahké. Aj rockoví hudobníci si pre džemovačku často volia blues, pretože sa dá v pohode zahrať bez prípravy, každý si môže zasólovať a nikto sa nestratí. A aj publikum z toho má pocit určitej „zohratosti“. Čo však neznamená, že týmito džemami uspokoja aj poslucháča z dosiek. Čo funguje v krčme popri desiatom pive, nemusí byť hodné zaznamenania. Blues je teda štýl, ktorý sa zdanlivo ľahko skladá a ľahko hrá, otázkou ostáva, prečo s ním zarytí fanúšikovia robia také caviky. Za seba môžem povedať, že je to vec cítenia. Počuť, kedy sa niekto hrá na blues a kedy ho niekto hrá. A čo vy?

» ostatní recenze alba Mayall, John - Moving On
» popis a diskografie skupiny Mayall, John