Mahogany Rush - Eye of the storm (2000)

Myslíém si, že 99 % rockovej produkcie je predvídateľnej. 

Najpredvídateľnejšie sú nielen spolky ako AC/DC, ale aj tie, ktoré sa zaklínajú falošným marketingovým klamaním o novátorskej, alternatívnej, avantgardnej a neopočúvanej muzike. Preto originalitu nepovažujem za poprednú hodnotu v rámci môjho posudzovania hudby. Pôsobenie počutého je podstatnejšie. Napriek tomu ma napĺňa i to, keď sa čosi originálne zjaví v centre môjho záujmu. Býva to nečakané a pôsobivé, i keď nie vždy ma to zasiahne. Isto ste už uhádli, že takýmto dielom je posledný štúdiový album fenomenálneho rockového gitaristu Franka Marinoa Eye Of The Storm, ktorý vydal v roku 2000 pod hlavičkou Mahogany Rush.

Frank sa v tom čase rozhodol úplne rezignovať na odporný hudobný priemysel a dobrovoľne sa vytratil zo scény, hoci sem-tam kdesi zahral nejaký koncert. Rozlúčka s fanúšikmi v podobe Eye Of The Storm je veľmi smutná a neprístupná. Môže za to zvuk.

Kadekto meria DR a iné hodnoty zvuku, ja si viac vážim svoje uši ako tabuľky, a tak ma ďaleko viac ovplyvňuje jeho farba. Preto ma iritujú zvuky synťákov z 80. rokov, preto milujem lampové zosilňovače, ale nízke DR ma nevytáča ani zďaleka tak, ako by asi malo (hoci aj v tomto ma poteší, ak je číslo priaznivé a ak existuje možnosť výberu, siahnem po kvalitnejšej nahrávke. Nikdy však nezatracujem hudbu, keď je zle zosnímaná. Hudba na mňa pôsobí aj v úplne nekvalitných podmienkach, dokážem počuť jej podstatu, nech je ukrytá akokoľvek). Marino zvolil úplne zvláštne, divné zafarbenie celej nahrávky. Je plechové, svojim spôsobom odpudivé, ale zároveň vystihuje emóciu zmaru, ktorú tvorca evidentne cítil z hudobnej brandže. Akoby sa to divne ozývalo, niekto zastrel závesy a celý album snímal z kúpeľne. A to má CD DR 10 (na škále min. – max.: 8-13).

Deväť skladieb, 72 minút. To je veľa. Obzvlášť, keď sa hudba zdráha poddať. Už úvodné pazvuky Storm Warning... spoľahlivo vyrušujú. Titulná skladba sa nikam neponáhľa. Je to hard rock, ale zároveň je to akási zvláštna meditatívna muzika, ešte aj tie blízkovýchodné názvuky znejú, akoby sa o ne pokúšal heretický przniteľ a nie sultánov oddaný služobník. Tempo celého albumu je pomalé. He’s Calling kombinuje melodický tiahly spev s akousi repetitívnou industriálnou muzikou. Ešte aj Kámasútra voči nej pôsobí ako preteky Formuly 1. Ale tá gitara! Marino je virtuóz. Keď treba zahrať desať tónov za sekundu, tak to urobí. Keď treba citlivo dumať, pokorí aj antických filozofov. V tomto je ďaleko presvedčivejší ako Satriani, Vai a podobní borci, ktorých citová škála neprekračuje počet hereckých výrazov tragéda Stevena Seagala.

To, že Marino bol svojho času stelesnením Hendrixa, dokazujú tie kratšie skladby. Learned My Lesson Well alebo Window To The World, to sú poznávacie znamenia, putá s minulosťou, chvíľkové istoty, kotvy v domovskom prístave. Vďaka aspoň za ne. A za meditatívne dumky Heat Of The Moment a Ordinary Man, ktoré znejú akoby vytrhnuté z kontextu. Ozaj, Marino rád koketoval aj s fusion, nuž i tu máme jazzové polohy (Avalon).

Priznávam, neviem, ako Eye Of The Storm hodnotiť na miestnej hviezdnej škále. Dám nič nehovoriace tri hviezdy, nemám tento album rád, ale ani mu občas neviem odolať. Je iný, vyžívajúci sa v (pre mňa) odpudivom zvuku, pod ktorým sa ukrýva čosi, čo treba počuť. Eye Of The Storm skrátka odmieta tuctové vnímanie a hoci ma irituje, čímsi mi je žiaduci. Sú dni, kedy ho nezvládnem počúvať ani minútu a inokedy, ako dnes, ma baví.
reagovat

Antony @ 25.07.2023 10:27:34
Velmi pěkná a výstižná je zmínka o předvídatelnosti. a následné působivosti. Je to spojeno s posluchačským fenoménem očekávatelnosti. Často chce fanoušek něco nového, ale neodpustí, pokud to není dostatečně předvídatelné, tedy nejsou splněna očekávání. Stejně tak je klíčová zmínka o originalitě, kterou rád zobecním. Originalita sama o sobě nic neznamená. Ani dobrého, ani špatného. Zato dobrá originalita, jo, to hledám pořád. Stejně tak hledám i dobrou neoriginalitu, protože důležité je, jak na mne libovolná hudba působí. Myslím, že tohle vidíme podobně.

Technická - s tím DR a zvukem je to přesně naopak. Vnímavý posluchač to nejprve slyší a hmatatelně si uvědomuje negativní dopady na hudbu. Měření dělá následně jen kvůli kvantifikaci.

Osmdesátkový zvukový styl mi nevadí vůbec. Spousta lidí na něj nadává, já to beru jako přiléhavé znamení doby. Každá doba má svoje, je to vlastnost, nikoli vada. Baroko je zdobné kudrnaté, gotika je strohá a vznosná, funkcionalizmus minimalistický. Líbit se nám to nemusí, ale je to tak. Ani synťáky, ani elektronické bicí, ani přiteplená hlasová póza, prostě nevadí. Vadí mi, když je to neinvenční uniforma, která zakrývá tvůrčí nemohoucnost (95% vzniklých věcí). Ale to mi vadí kdekoli, nejenom na hudbě z 80. let.

V osmdesátkách vznika kvanta špičkové hudby, která by jindy vzniknout nemohla. Dělaly se věci, co ani předtím, ani potom nikdo nezkusil. Je to pro mne fascinující období.

hejkal @ 25.07.2023 10:35:20
Súhlasím s tými 80. rokmi, nepochybujem o jedinečnosti i kvalite mnohej muziky toho obdobia. Ale ten zvukový štýl mi spôsobuje veľmi nepríjemné stavy a jednoducho cez to u mňa cesta nevedie (hoci ju sem-tam sprobujem).