Wishbone Ash - Elegant Stealth (2011)

Wishbone Ash je moja jednotka medzi kapelami. Môžu za to albumy z rokov 1970-1976, ktoré, až na jednu výnimku, považujem za to naj, čo v tej dekáde na poli baladického hardrocku vzniklo. Určite na tom má zásluhu aj Steve Upton, pôvodný bubeník, ktorého hra na prvých troch albumoch ma poznamenala natoľko, že sa stal mojim najväčším bubeníckym vzorom a má nemalú zásluhu na tom, že som sa tiež odvážil sadnúť si za biciu súpravu. Avšak, ako sa 70. roky presunuli do svojej druhej polovice, z jedinečnej kapely vedenej dvomi sólovými gitarami sa stávala čoraz obyčajnejšia rocková záležitosť, až sa v nasledujúcich dekádach dostala do polôh, ktoré neváham kruto označiť za slabé. Od deväťdesiatych rokov som preto s kapelou prakticky stratil kontakt. Avšak, v roku 2014 som sa nechal zlákať albumom Blue Horizon, ktorý bol príjemný natoľko, že som si ho veľmi obľúbil a radím ho takmer na úroveň lepších diel zo 70. rokov. Preto som nepremohol zvedavosť a vydal sa pátrať po diele Elegant Stealth z roku 2012, ktoré malo na internete občas aj priaznivé ohlasy. Ako to dopadlo?

Zohnal som limitovanú edíciu doplnenú o absolútne zbytočné DVD, ale tým si radosť kaziť netreba. Podstatný je album. Kapela už asi nikdy nestvorí neohraničené klenoty zo svojich počiatkov, však jediným členom pôvodnej zostavy je gitarista Andy Powell. Musí aj spievať. Hoci to robí dlho, jeho nevýrazné hlasové dispozície a spevácke schopnosti neprekračujú limity gitarových spevákov z donútenia. Aspoň neruší.

Album otvára vďačná melodická gitarová vyhrávka lemujúca spotrebnú rockovú hitovku Reason to Believe. Wishbone Ash charakterizuje najmä jedinečný rukopis zdvojených melodických gitarových sól, trúfam si povedať, že ho počuť aj tu. Neviem presne uchopiť divnú sekanú rockovú mainstreamovku Warm Tears, ktorá akoby chcela nadviazať na výrazivo známe z 80. rokov dvadsiateho storočia. Opäť sú to najmä chvíľkové gitarové motívy vrátane „fajnšmekerského“ sóla, ktoré zachraňujú fádny materiál. Takmer melancholická skladba Man With No Name ma baví, strohá muzikantská prezentácia jej pristane. Takéto hudobné zafarbenie mi na albume vyhovuje a viem si ju predstaviť ako stálicu mainstreamového rádia. Aby sa nepovedalo, že sa kapela vyhýba šliapaniu v stáde za preludmi módnych trendov doby, je tu akýsi „world music“ úvod v podobe keltských názvukov. Can’t Go It Alone je hlavne jedna z najlepších tvrdých skladieb, aké na albume sú, nedajte sa ogabať podkresľujúcimi husličkami, celá kapela dupe na plyn s chuťou pretekára Formule 1. Fádna pohodovka Give It Up s otravným rádiovým refrénom je tu navyše. Žiaľ tento typ produkcie si kapela osvojila už dávno, Powellovi by sa do tímu šikol dajaký výrazný skladateľ. Sóla sú jedna vec, ale to krovie… Vybrnkávačka Searching for Satellites ukazuje, že ak je pre niečo Wishbone Ash etalónom, tak pre balady. Ďalšia melancholická skladba s podareným rockovým spodkom, Heavy Weather, je ozdobou albumu. Hlavne záverečná časť sa snaží aj o čosi sofistikovanejšie, konečne. Rázna bluesrocková skladba Mud-slick príjemne prebudí z pokojného podriemkavania predchádzajúcich minút, vôbec mi neprekáža, že ide o inštrumentálku. Najambicióznejšiu skladbu z hľadiska muzicírovania predstavuje Big Issues. Snaží sa dať do popredia basovú „sekanú“ a vyhrávky mierne funkujú, občas narušia „párnopočetné“ takty, skrátka, stále sa niečo deje. Obaja gitaristi zvedú spolu niekoľkominútový súboj bez víťaza, čím som nechcel naznačiť, že predvídali posledné volebné výsledky na Slovensku. Migrant Worker sa funkoidne štylizuje do polohy osvetového letáka pre ekonomických nomádov tiahnucich Európou. Text je stručný, ale vysvetľuje každému chytrákovi, že sny o americkom sne veru neradno očakávať. Celkovo mi príde zbytočne natiahnutá. Invisible Thread je opäť taká zvláštne nakúskovaná pomalšia rocková skladba s melancholickým nádychom, akých tu už pár odznelo a je takmer koniec.

Przniť si skladby humusáckymi remixmi je obľúbený jav v rockových kruhoch (členovia Lynyrd Skynyrd by mohli rozprávať), osobne ho nechápem a ani sa nehodlám zamýšľať, čo k tomu inak normálnych rockerov vedie. Skrytá „techno“ skladba Reason To Believe dokatovaná Alom Carlsonom tu byť nemala! Howgh!

Váham, či nebudem pritvrdý, ale na rozdiel od Blue Horizon mi tento album ani po opakovaných počúvaniach neprináša toľko radosti, aby som ho mohol odporučiť hľadačom výnimočnej muziky. Rozhodne by mohol zaujať priaznivcov priamočiareho melodického rocku. Predovšetkým gitarové melódie, resp. sóla sú stále lahodné. A pár skladieb sa vydarilo. To na dnešné pomery nie je vôbec málo. Škoda, že mi Elegant Stealth príde pridlhý, vypustiť niekoľko fádnych skladieb a mohlo to byť lepšie.
reagovat

Jarda P @ 18.03.2023 18:22:43
Wishbone Ash patří do mé top 5, takže není divu, že mi žádná jejich deska nemůže uniknout. Na rozdíl od těch že 70. let, které znám téměř zpaměti, mi posledních minimálně 5 alb dost splývá. Zatímco za mlada při omezeném přístupu k deskám se každá dočkala desítek přehrání, u těch novějších to jsou jen jednotky přehrání. Přesto všechno od nich rád poslouchám.

hejkal @ 19.03.2023 05:24:47
Tiež milujem väčšinu diel zo 70. rokov, posledné dva albumy u nás znejú tiež často, keďže sú príjemne melodické, neprekážajú ani zvyšku rodiny. Najmä Blue Horizon som počul minimálne toľko, čo staré albumy.

Ale je pravda, že intenzita a frekvencia počúvaní nových diel je oproti puberte a ranej dospelosti neporovnateľne menšia. Tam sa to z hľadiska vkusu lámalo, teraz mi už môže len švihnúť, čo sa, dúfam, ešte tak skoro nestane. :)