Chick Corea Elektric Band - Beneath The Mask (1991)

Piaty štúdiový album v poradí tejto kapely je zaujímavý napr. aj tým, že sa na ňom podieľali vo väčšej miere aj ostatní členovia. Hlavne Dave Weckl a John Patitucci, ktorí nemalou mierou kvality prispeli do tohto výtvoru.
Zo všetkých albumov Chick Corea Elektric Band je tento album najotvorenejší smerom k poslucháčovi. Zároveň je tu aj najväčšie zastúpenie melódií, ale hlavné jadro stále tvorí hudobne nabitý jazz/fusion. Všetci piati hudobníci patria už do kategórie najvplyvnejších a najvyhľadávanejších muzikantov na svete.
Takmer hodinu trvajúce dielo začína titulnou skladbou, ktorá nahodí funkovo-slapový rytmus basy a Coreove klávesy spolu s Marienthalovým soprano saxofónom vedú celý song v klasickom fusion formáte. Saxofónové sóla zakončujú veľmi vydarený štart albumu.
Opäť parádne slapovo-basové linky odpália ďalší moderný fusion song Little Things That Count a k slovu sa dostane aj sólová gitara Franka Gambaleho.
Trochu latino-fusion nálady príde v kompozícii One Of Us Is Over 40, ktorá má veľmi optimistickú atmosféru. Tu sa aj prejaví Wecklove bubenícke umenie a dokonale vedie skladbu naprieč jazzovým spektrom. Perfektné basové linky tvoria s bicími logický ucelený spodok. Do tohto celého sa potom derú výborné Coreové sóla a Marienthalove saxofónové sóla.
Zjemnenie v nasledujúcej A Wave Goodbye výborne osvieži. Jemná klávesová linka vytvára melancholický opar a rytmika sa tomuto celá podvoľuje, aby vytvorila prostredie pre smooth saxofónové sóla. Skladba je až priveľmi hudobne vypracovaná nato, aby som ju zaradil do plytkejšieho žánru akým je smooth jazz.
Coreova skladba Lifescape je takým dynamickým číslom od neho s rôznymi polohami a zmenami tempa. Fusion formát podporujú aj saxofónové a hlavne Gambaleho výborné gitarové sóla.
Výrazná funková basa, priamočiare bubnovanie a temné nekľudné klávesy tak to je Jammin E. Cricket. Corea je majster klávesových nástrojov a tu to jednoznačne potvrdzuje. Dokáže citlivo reagovať na dané témy a obohatiť ich o svoj nezameniteľný štýl. Potešujúce je krásne basové sólo veľkého Johna Patitucciho.
Epický začiatok s gitarou Franka Gambaleho odštartujú pomerne rýchlejší song Charged Particles. Fusion rocková rytmika a povaha celej skladby je trochu prekvapujúca, no muzikantské nadanie zúčastnených je trochu ďalej než je to v rockovej hudbe zvykom, a tak je aj tu v rámci hudby čo počúvať. Frank Gambale dostáva na tomto albume väčší priestor ako tomu je zvykom a tak sa v tejto skladbe vyriadi tak ako treba.
Pravdepodobne by ma asi jazzový odborníci ubili palicou, ale mne sa najviac z celého albumu páči skladba Free Step. Klasický jazzový úvod sa o chvíľu pretransformuje na raggae rytmus basy a bicích. Saxofónové motívy spolu s klávesami ma nútia si skladbu skoro až pospevovať. Jednoznačne najmelodickejšia vec na celom albume a Gambaleove gitarové sólo na konci ma len v utvrdzuje v mojom pocite z tejto skladby.
Ďalší Coreov majstrovský kúsok je určite 99 Flavors s perfektnou prácou jeho samotných kláves a samozrejme aj rytmiky. Sú tu rôzne registre klávesov, ktoré sú veľmi umne zložené. Skvelá aranžérska práca Chicka Coreu.
Posledný fusion náklep Illusions má opäť trochu latino príchuť. Prvá polovica sa viac pohybuje vo fusion smere, kde vymakaná rytmika tvorí skvelý podklad pre Coreove klávesy. Pridávajú sa samozrejme aj ostatní hudobníci a každý tu prispeje svojim umením. V druhej polovici sa fantastické bicie Davea Weckla prehodia na latino-fusion a tak sa k tomu pridávajú aj klávesové motívy a saxofónové sóla. Je to jednoducho skvelé zakončenie tohto krásneho albumu.
Táto zostava je považovaná za najlepšiu zostavu v jazz/fusion štýle a oprávnene. Dave Weckl je master bicej súpravy a tak ako hrá on nehrá nik. John Patitucci je označovaný za to najlepšie čo priniesla basa, spolu s Markom Kingom a Victorom Wootenom patria medzi géniov slapového stýlu na base. Frank Gambale bol v Chick Corea Elektric Band braný skôr na tvorenie beglajtov (v preklade doprovody) ako na nejaké veľké sólovanie. Svoje gitarové schopnosti ukazoval viac na svojich sólovkach, ale aj u Chicka Coreu si našiel svoje miesto a jeho sóla sú parádnym príspevkom. Eric Marienthal pridáva do tejto kapely výrazný jazzový prvok, lebo jazz bez dychov není asi celkom jazz. Jeho profesionalitu si chváli nejeden známy hudobník z komerčnej muziky. No a Chick Corea to je chameleón a jeden z najvýznamnejších predstaviteľov moderného jazzu.
Takáto zostava hudobníkov nemôže sklamať. Tento album si získa každého, kto má o čosi viac otvorenejšie uši. Predsa len počúvať Coreu nie je pre hocikoho. Progresívni fajnšmekri si určite nájdu na tomto albume tiež to svoje. Beneath The Mask to je hudobná slasť pre hľadačov kvalitnej muziky.
reagovat

FáňaSixx @ 27.10.2012 18:48:06
Jen jsem čekal, kdy se profil Electric bandu objeví. Mám naposlouchaná 2 alba. Beneath the mask a Paint the world. Beneath the mask je skutečně pro posluchače nejstravitelnější album a není to vůbec na škodu. Rád si ho s nadšením poslechnu celé. Paint the world se veze na podobné vlně, i když Gary Novak má jiný styl bicích. Mimojiné jsem se s Davem Wecklem i Gary Novakem osobně setkal na v zákulisí po koncertech, díky mému kamarádovi bubeníkovi. Davea při příložetosti koncertu s Mikem Sternem a Garyho při příležitosti koncertu s Ericem Marienthalem. Výborní lidé.

alienshore @ 27.10.2012 20:03:16
FáňaSixx nepochybujem o tom, že Gary Novak a aj Dave Weckl sú skvelí ľudia a trochu ti aj závidím že si sa s nimi mohol stretnúť :-) ...... a Paint the World je samozrejme iný, viac náročnejší ..... ale tiež stojí zato sa do neho započúvať

FáňaSixx @ 27.10.2012 20:53:39
Nemůžu úplně soudit o kolik je/není Paint the world náročnější jak alba z 80. let... myslím že mám někde i alba z druhé půle 70. let a ty jsou pro mě nestravitelná, Romantic Warrior jsem se snažil poslouchat. Ale můžu doporučit k poslechu i Chick Corea Acoustic Band, nebo pak sólovky Davea Weckla, jako je Master Plan a Heads Up a samosebou i tvorbu kytaristy Mikea Sterna Pokud by někdo chtěl např. slyšet i bicí Garyho Novaka, doporučil bych některá CD vydaná po jménem kytaristy Michaela Landaua.

alienshore @ 28.10.2012 10:39:57
FáňaSixx Romantic Warrior od Return To Forever nemam rád ani ja .... a celkove RTF nedosahuje na Elektric band ani náhodou, rovnako sa prikláňam k albumu Acoustic Band od Coreu, Weckla a Patitucciho výborná vec, ináč Garyho Novaka mám rád na albume The Sixteen Men Of Tain od Allana Holdswortha ...

FáňaSixx @ 28.10.2012 15:22:59
Gary Novak je takový světoběžník, dokonce účinkoval i s Alanis Morissette, ale to už je dávno. Pak se i myslím podílel na nahrávání alb jazzrockového kytaristy Mika Sterna. U něho se vůbec setkávali velká bubenická esa. Můj kamarád (sám jazzový bubeník) pak dlouze referoval, který z trojice Novak, Weckl, Chambers je nejvíce pořínosný. Z lidského hlediska to vyhrává Novak, z hudebního Weckl, Chambers byl pro něho moc divoký. Nakazil tím aji mě, a tak je pro mě bubenická veličina číslo 1 Weckl. Každopádně bych k poslechu doporučil Sternova alba Between the lines, Who let the cats out a Big Neighborhood.

alienshore @ 28.10.2012 15:36:44
FáňaSixx povedal si to úplne presne .... súhlasím že Weckl je jednoducho jednička, ale aj takého Chambersa by som odporučil, hlavne album Grega Howea Extraction, kde sa objavil aj basový génius Victor Wooten ...... a čo sa týka Mikea Sterna jasné jeho albumy sú vynikajúce, bol aj v Prešove u nás a pokašľal som to, lebo som nešiel ale v tej dobe som ešte jazz/fusion nevnímal a tak už len počúvam od kamarátov, že aký to bol super koncert :-) ....

FáňaSixx @ 28.10.2012 17:43:11
Victor Wooten momentálně působí v současné Electric Bandu, že? Co se ještě týče Weckla, poprvé mě jeho hra fascinovala na bubenické show, někdy začátkem 90. let, kde si to v exhibici rozdali tehdejší veličiny Steve Gadd, Vinnie Colayuta a pak také mladý Weckl. No Weckl jim svojí lehkostí a suveréní technikou doslova natrhl zadky!

alienshore @ 28.10.2012 17:58:03
FáňaSixx no Victor Wooten pôsobí v Elektric Band alebo pôsobil ..... John Patitucci sa vracia a odchádza je to také ako na hojdačke ale Chick Corea pravdepodobne dá prednosť asi Patituccimu ak dôjde k niečomu zásadnému ešte .... , to video som videl aj ja .... Steve Gadd ma svojim drevorubačským spôsobom hrania neoslovuje vôbec, zato Colauita je niečo iné .... Weckl a Colauita sú dosť rovnocenný hráči, mne osobne je bližší Weckl predsa len pri jeho mene sa mi hneď vybaví Elektric Band a Colauita je zase hráč pre kopu umelcov z rôznych štýlov :-)