Home - The alchemist (1973)

Ako zarytý milovník ranej produkcie kapely Wishbone Ash som samozrejme pátral, odkiaľ sa nabral gitarista Laurie Wisefield, ktorý sa prvý raz predstavil na albume There's the rub. A tak som sa časom dostal k debutu kapely Home. A úprimne, bol som sklamaný. Čo to malo byť? Country? Nuž som nad skupinou zlomil palicu a ignoroval fakt, že má aj nejaké ďalšie diela. Až prišlo vydanie The alchemist od Esoteric Recordings, ktoré hlásalo, že vraj je to najlepší album kapely, navyše, koncepčný a, logicky, v pozmenenom štýle zvanom art rock. Však sa v čase jeho uvedenia na trh písal rok 1973. Tomu nešlo odolať a hneď po vydaní sa CD (vyšlo v roku 2010) ocitlo v mojej zbierke.

Akustická gitara kryštálovo zurčí a spevák sa tvári, že kedysi počul Yes. A zhruba v takej dávke "drsnosti" sa odohráva úvodný part albumu s názvom Schooldays. Bicie sa snažia tváriť nepravidelne, viachlasé popevky nič nerozhádže, slovom, máme tu dobový art rock. The old man dying začína rovnako, ale časom sa na nás vrhne hard rockový rif, znie to chutne. Pokojnejšia medzihra Time passes si plynulo vtečie do spevnej skladbičky The old man calling (save the people), Wisefield si strihne pár "howeovských" behov, celé to znie ako z The Yes album, a teda príjemne. Dokonca sa tu mihne akýsi hurhaj davu. Keďže je to koncepčný album, toto prelínanie jednotlivých skladieb sa deje neustále, dramatický nástup klávesov v príznačne pomenovanom kúsku The disaster doplnia časom aj gitarové erupcie, nad ktorými sa "lakeovsky" realizuje spevák. Absolútne parádna kombinácia rockovej gitary a klavíru podporuje spev v The Sun's revenge, zadumané hrátky zmienených nástrojov prejdú v závere späť k akustike, tá odumrie, ožije a je tu ďalšia skladba A secret to keep. Jej plynutie nahradí medzihra The brass band played, z ktorej sa vyliahne ďalšia rockovejšia poloha zvaná Rejoicing. Striedanie vyvrcholenia s romantickým velebením uplynutého sa otŕča v The disaster returns (devastation), má to neštandardne dlhú minutáž, nuž sa tu odohrá toľko zvratov, koľko sa ich udeje v desiatich dieloch ľubovoľnej argentínskej telenovely. Akurát tu má človek pocit, že to aj niekam speje. K smrti. Psychedelický opar zahaľuje The death of the alchemist, Wisefield si zaspomína na Hendrixa, celá skupina sa nechá ovplyvniť a gradácia sa preto odohráva v priamočiaro hard rockovom šate. Až na záver, kde sa chaoticky vykvília všetky prítomné nástroje. Dielo končí v pokoji, skladba The alchemist odpočíva za zvukov akustiky a jemného spevu, tých pár ďalších nástrojov si nepozornejší poslucháč ani nevšimne. Ale čo to! Zrazu nastúpi mellotronové pnutie z antickej tragédie, je to balada, a predsa má silu býka, čo so zadosťučinením nabral na rohy nepozorného toreadora. Paráda!

Bonusy sú tri. Singel Green eyed family tlačí na rádiovú vlnu, klavírny "ročík" pre masy znie vcelku počúvateľne, Sister Rosalie srdcervúco baladí v rýchlejšom tempe a rovnako si ju viem predstaviť v hitparádach. Akoby bol album The alchemist iba jednorazovým odbočením od väčšinovej tvorby súboru a singel mieril na istotu. Hayward town sa pýši visačkou "previously unreleased", čo znamená, že dostaneme akési bendžo a viac-menej country rockovú baladu sťaby z debutu. Vo všeobecnosti sa bonusy k albumu nehodia a zabíjajú jeho vyznenie, i keď nie sú nepočúvateľné.

Nijako zvlášť originálna hudba citujúca dobové art rockové veličiny, sa počúva prekvapivo dobre. Zvuk je nadýchaný ako baldachýn a po ním sa v perinách odohráva graciózne vystúpenie, ktoré z cudnosti radšej nepopíšem. Home sa síce inšpiruje klasikmi, ale znie sviežo a uveriteľne, čo sa tomto štýlu v nasledujúcich dekádach nedarí ani raz z tisíca pokusov, a preto, hoci tento album nepočúvam často, ho mám rád. Je skvelý. A myslím si, že môže zaujať aj neoprogerov, nakoľko ide o neoprog dávno predtým, než tento štýl niekto vynašiel a pomenoval.
reagovat