Mammut - Mammut (1971)

Na kapelu Mammut som narazil v rámci akejsi časti kompilácie Krautrock- Music for your brain, kde sa nachádzal najdlhšia skladba albumu. Aj keď som si ju priveľmi nezapamätal ako niečo, čo by ma dostalo do kolien, pri prehrabávaní sa v Cé Dé nosičoch som si naň okamžite rozpamätal a zakúpil s očakávaním. Ono už iba samotný fakt, že kapela vlastne existovala len dva týždne v štúdiu, pričom po nahrávaní prestala existovať, z nej robí netypickú záležitosť.

Od prvých tónov Bird Mammut je jasné, že sa tu budeme baviť o psychedélii. Ostré bicie a do toho nepokojné hammondky, čo dodať. Azda iba toľko, že po chvíľke si človek uvedomí, že tam vypiskuje dajaká flauta, ktorá snáď ušla z orientu a žiadala o azyl bandu feťákov. Úspešne. Gitara má skôr občasnú rolu a spev? Ten nie je. Ide len o mätež džungľových zvukov. Citlivý klavír v poveternostnom pásme si krátko zahrá v Classical Mammut a konečne je tu Mammut ecstasy, gitarová hardrockovka, pokiaľ sa o niečom takom dá vôbec v súvislosti s muzikou na tomto albume vravieť. To psychické týranie nemožno nepočuť! Footmachine Mammut je bezmála blues, okolité zvuky ho zasadili kamsi do pajzlu štvrtej cenovej skupiny dve hodiny po polnoci (a tým nemyslím, že by bol ospalý). Short Mammut to berie zhurta, keby som chcel znechutiť nemilovaného kolegu, púšťal by som si to dookola. Názov Schizoyd Mammut vraví sám za seba. Krautrock je v určitých prípadoch naozaj výstižné pomenovanie. Nähgarn Mammut spočiatku prináša len zvuky života, ale napokon je to dosť dlhá tvrďárňa v strednom tempe. Gitarista sa pokúša vyjadriť artikuláciu chlapíka, ktorému prešiel cez nohu nákladiak, takže kvíliči si prídu na svoje. Najambicióznejšia skladba albumu sa volá Mammut opera. Prekvapuje hneď v úvode melodickým spevom, to by som nečakal. A táto znesiteľná nálada sa prenáša do celej trinásť a čosi minút trvajúcej kompozície. Klavírne sólo je skôr len takým staccato búšením do klaviatúry, flauta znie ako pieseň z hôľ a vydrží gradovať až do konca.

Bonus Dä Du Dä skupiny The Rope Sect bol nahraný v roku 1969, ale spoľahlivo dokazuje, že zárodok „Mamuta“ bol padnutý na hlavu už dávno. Psycho blues ako z učebnice pre psychiatrov korunovaný harmonikou si razí cestu éterom a ja mám pocit, ako by som počúval švajčiarsku legendu Krokodil. Plus sú tam husle hrané niekým, kto v živote nedržal v ruke slák. Husté.

Psychedelický rock, miestami dosť tvrdý a našťastie si ťaživú atmosféru nervového zrútenia vkladá do hudby a nie naopak. Žiadne dlhočizné plochy ničoho sa nekonajú a to je mi sympatické. Dobrý album, okolnosti jeho vzniku z neho robia ešte väčšiu raritu, než už beztak je.
reagovat