Cosmograf - Capacitor (2014)

Takmer každý človek sa raz zamyslel nad tým, čo nastane po smrti. Na túto otázku sa ľudstvo snaží nájsť odpoveď už veľmi dlho, no to tajomstvo je pevne zapečatené a otvorí si ho každý sám vo svojej poslednej chvíli. Nad niečím podobným sa zamýšľa aj Robin Armstrong vo svojom novom diele Capacitor. Verí, že duša človeka je nesmrteľná a nemožno ju zničiť. Hlavnou témou sú teda duchovné záležitosti a taktiež aj moderné technológie. Technika robí z ľudí otrokov a čím ďalej tým viac sa vytráca to podstatné čo robí človeka človekom. Armstrong sa pozerá na ľudstvo veľmi kriticky a poukazuje predovšetkým na jeho malosť a zahľadenosť. Ľudia by chceli vedieť všetko, no v skutočnosti nevedia nič. Dá sa teda uchopiť veda tak, aby nebola väčšinou len nástrojom pomsty? Minulosť dokáže dať na túto otázku celkom dobrú odpoveď. Capacitor je koncepčným dielom a hlavnou postavou je tentoraz Dr. Robert Merrill, ktorý sa snaží uložiť ľudského ducha do špeciálneho elektrického prístroja. Hlavným ťažiskom však sú filozofické a metafyzické úvahy o smrti a posmrtnom živote.

Oproti predošlému veľdielu The Man Left In Space je Capacitor ešte o čosi tvrdší a temnejší. Robin Armstrong inklinuje celkom zjavne k tvorbe Porcupine Tree, no tentoraz sa im kvalitou priblížil až na kontaktnú vzdialenosť. Prítomnosť basáka Colina Edwina taktiež potvrdzuje moje úvahy. Čo ma však zaujalo sú tvrdé gitarové riffy, sóla a vyhrávky, ktoré sú až neobyčajne konzistentné. Spoločne s veľmi dynamickou a emotívne ťažkou hudbou tvoria celok, ktorý sa počúva so zatajeným dychom. Cosmograf je síce one-man projekt, no práve prítomnosť zvučných mien mu dodáva tzv. ľudský rozmer. Myslím si, že bubeník Nick D'Virgilio (Spock's Beard, Big Big Train) zanechal dosť výraznú stopu a nie nadarmo je považovaný za jedného z najlepších v progresívnom rocku. Dotyk rôznych hudobných osobností je naozaj cítiť, preto aj album dýcha prvotriednym muzikantstvom. Zvuk dokáže silné momenty dostať do popredia, poslucháč je tak vystavený veľmi sugestívnym a náladotvornym plochám, ktoré sa hlboko vrývajú až pod kožu. V tomto smere je Robin Armstrong skutočný umelec a jeho hudba pomaly a isto dosahuje méty, na ktoré môžu siahať len tí ktorým je to dané zhora.

Temné atmosférické klávesy otvárajú celý album a nastupuje skladba The Spirit Capture. Slovo spirit tam nie je samozrejme náhodne a spiritualita je dokonale podložená aj hudobnými motívmi. Prekvapením je tvrdý gitarový riff a začína to dostávať tú pravú nefalšovanú príchuť invencie a vynaliezavosti. Na podobnom obmieňaní jemnejších a tvrdších pasáží stavia aj nasledujúca The Fear Created. Melodická harmónia hrá prim v The Reaper's Song. Skladba The Drover má nádherný súzvuk pomalších rytmov a sladkoboľných melódií. White Car je asi to najlepšie na celom albume. Krásne gitarové sólo sa zrazu strhne do energickej paľby riffov a hudba naberá na objeme aj intenzite. Ďalšia veľmi dobrá vec je určite The Ghost Gets Made so sabbathovskými gitarami a absolútne neodolateľnou atmosférou. Posledná Stuck In The Wood je niečo ako katarzia a sólo na konci má priam až extatické účinky. Robin Armstrong je ako spevák výborný a to čo spieva mu skutočne aj verím. Často sa tu objavujú akustické gitary a tvoria zaujímavý protipól voči tým elektrickým. Veľmi dobre pôsobia pestré klávesové zvuky a decentná elektronika. Skladby sa pohybujú v pomalších a stredných tempách, no nudiť sa pri nich nebudete. Sú prešpikované melodikou a majú premyslenú stavbu.

Capacitor obsahuje veľa efektov a rôzne zaujímavé vsuvky, ktoré ešte viac umocňujú jeho hudobný koncept. Nie je to síce nič veselé, no zásadné diela neponúkajú vždy pohodlný a komfortný odposluch. Ambicióznosť sa určite nedá ignorovať, Armstrong si vie s témami a celkovým spracovaním poradiť tak, že mu to môžu závidieť aj oveľa známejšie mená v progresívnom rocku. Otázka, že čo nasleduje po smrti človeka nie je síce zodpovedaná, no to ani nie je pravým poslaním tohto albumu. Skôr ponúka vnímavému jedincovi možnosť pozrieť sa jednak do vlastného ja a aj na život s istou dávkou sebareflexie. Na záver zopár viet zo skladby The Spirit Capture, ktoré hovoria samé za seba ...

You can't destroy me.
So what happens to the energy in our bodies when we die?
You don't know what happens when we die.
Do we actually become … a Ghost?
The energy in my body will live on … I am a ghost.

Recenzia je venovaná bývalému kolegovi, ktorý 12.8.2014 podľahol pliage menom hodgkinov syndróm, odpočívaj v pokoji Tony …
reagovat

Progjar @ 02.09.2014 05:01:27
Zimomriavky ráno o 7h si teda nepamätám. Alienshore dík.

diesbies @ 02.09.2014 09:25:16
Zdravím, alienshore. Moc pěkně napsané.
Neznal jsem, právě to poslouchám a líbí se mi to.

Brano @ 02.09.2014 09:54:11
Pekné čítanie,hodnotné myšlienky.Vďaka!

PaloM @ 02.09.2014 11:58:55
Slavo, pri čítaní prvého odstavca som si spomenul na dej nového filmu Transcendencia. Hoci sú kontroverzné hodnotenia, odporúčam film pozrieť >> odkaz
Odkedy ste spropagovali tu na fóre Cosmograf, tak počúvam ich albumy. Ďakujem za výbornú recenziu.
A prijmi úprimnú sústrasť k úmrtiu kolegu.

Mayak @ 02.09.2014 16:03:04
Vynikajúca recenzia, výborná hudba a koncept o téme, ktorá ma ako veľkého fanúšika regresnej hypnózy, reinkarnačného procesu (procesu vývoja a rastu našich Duší) nesmierne fascinuje ...

alienshore @ 02.09.2014 16:29:13
ďakujem za prejavené názory, táto recenzia bola pre mňa trochu iná ako tie predošlé ...